His Little Red

◎12◎

Ten sprostý vypočítavý idiot! Podrazácky šmejd! Blbý dilino! Prefíkaný egoista! Ugh, prečo musí byť moja spriaznená duša taký rafinovaný imbecil?!

Prepáčte mi môj slovník. Naozaj. Ale keď Ray je taký potmehúdsky pokrytec!

A chcete vedieť, čo spravil?! Chcete vedieť, prečo ma tak nazlostil?! Nuž, pretože on si len tak spí! Presne tak! On si tu vedľa mňa len tak oddychuje a je mu absolútne jedno, že tu ešte stále čakám, kedy ma objíme!

A ten hnilý kôň to vie! On si plne uvedomuje, že som si už zvykla na jeho dotyk pri spaní a teraz ma schválne týra, aby som zistila, ako veľmi ho potrebujem a prijala ho! A má pravdu. Ja naozaj neviem zaspať bez jeho kontaktu. A verte mi, tento pocit sa mi absolútne vôbec nepáči! Nemôžem na ňom byť predsa až tak závislá však?

Otvorím oči a zahľadím sa pred seba, avšak okrem stromov a tmy medzi nimi nič iné nezbadám. A aj keby som tam niečo zaujímavé videla, určite by to moju pozornosť neupútalo natoľko, aby som zabudla na tú ničivú vzdialenosť medzi mnou a mojou spriaznenou dušou. Preto sa pomaly obrátim na chrbát, dúfajúc, že si to Ray všimne a chytí ma za ruku, alebo tak, ale na moju smolu sa opäť nič nestane.

Sklamane si vzdychnem a jemne nadvihnem hlavu, aby som zistila, či niekto môj trápny pokus o Rayovu pozornosť videl. Vďaka žiarivým plameňom ohňa našťastie zistím, že majú všetci zatvorené oči a ich pravidelný pokojný dych ma presvedčí, že spia.

Čo ma opäť privedie k myšlienkam na Raya. Chápete, ja bez jeho dotyku neviem spať, ale on áno? Alebo len ten spánok predstiera a čaká, kedy ho objímem ja? Pretože ja si naozaj myslím, že by to tá prešibaná líška bola schopná urobiť!

,Ale no ták!' ozve sa odrazu moja vlčica. ,Nenadávaj naňho už toľko! Nemôžeš predsa od neho čakať, že sa za tebou bude vkuse plaziť! Musíš predsa pre tento vzťah urobiť niečo aj ty!'

Prevrátim očami nad pravdivosťou jej slov a hlavu obrátim na Raya. Jeho výraz je absolútne pokojný. Počujem jeho mierne výdychy a môžem vidieť, ako sa jeho hruď zaspato nadvihuje. Ruky ma zložené za hlavou ako vankúš. Jeho vlasy (ktoré by si mohol už podstrihnúť) mu padajú na deku. Viečka má nehybne privreté, pričom jeho neférovo dlhé mihalnice mu ešte aj dávajú rozkošný vzhľad. 

Vyzerá absolútne dokonalo - teda, aspoň pre mňa, samozrejme.

Zahryznem si do spodnej pery nervózna z  toho, čo sa chystám urobiť a vystrašene skrčím obočie. Následne však naberiem odvahu, lakťami sa nadvihnem zo svojho miesta a pomaly sa na neho obrátim. Kedže sa Ray ani len nepohne, zaplaví ma slabá dávka sebavedomia a ja si na jeho hruď opatrne zložím hlavu a rukou ho objímem.

Keď sa pohne, zľaknem sa, a tak stuhnem ako socha. Našťastie ma Ray len spokojne objíme okolo chrbta, zohrievajúc moje studené tričko, a na moje šťastie nič nepovie. Žiadne podpichovanie. Žiadne narážky. Ray ma len obklopí príjemným tichom a ja konečne zaspím.

Dokonca sa ani nenahnevám na to, že tentoraz vyhral on.

»»»

Zobudím sa v presne rovnakej polohe, akú som včera vytvorila. Teda, s tým rozdielom, že tentokrát som príjemné oddýchnutá, ranné slnko mi svieti na tvár, vánok prefukuje moje červené konce vlasov a každá časť, ktorá sa dotýka Raya je príjemne zohriatá.

Nenamáham sa ani len otvoriť svoje zlepené oči a ostanem tak bez pohnutia ešte chvíľu ležať. Jeden by si pomyslel, že ešte stále spím.

Ray sa však už taktiež zobudil, pretože zacítim, ako sa jeho hruď podo mnou odrazu rýchlejšie nadvihuje a jeho ruky začnú pomaly prechádzať po tkanine môjho tenkého trička.