His Little Red

◎10◎

Tentoraz sa neodvážim od neho odísť a ignorovať ho. Nemôžem. Jeho slová totiž dávajú zmysel. On musí niečo spraviť s tou nespravodlivosťou! Ide predsa o česť rodiny. A síce ja viem, že vyvraždiť celú svorku je príliš brutálne a kruté, nejakým spôsob to rešpektujem. 

Raya rešpektujem.

A možnože to je len kvôli tomu, že sme spriaznené duše, alebo kvôli tej autorite, ktorá z Raya vyvaruje, kto vie? Každopádne, mysliac však na toto všetko, Rayovu ruku nepustím. 

Áno, presne tak. Nepustím. Mám totiž taký ten pocit, že ju musím držať.

Jeho stisk je tvrdý a vážny, ale aj napriek tomu vítaný. Chápete, akoby chcel, aby som jeho zovretiu neušla - najmä teraz, keď vidím, čo všetko je schopný urobiť. A Ray dobre vie, že to, čo robí, sa mi nepáči.

Slabý hlások v mojej hlave mi dokonca aj našepkáva, čo podvedome chcem (alebo teda moja vlčia časť chce). Hovorí: ,Drž ho, Raquel. Drž. Čo nevidíš? Ray je úžasný!'

Áno, je. Ale to neznamená, že nie je zlý. Chce pomstiť svojich rodičov tým, že vyvraždí celú svorku! Som s ním v  nebezpečenstve!

,Ale on ťa ochráni. A počula si ho - tu ide o viac než len o pomstychtivosť. Tu ide o česť celej rodiny.'

Netáraj! Ako si vôbec môžeš byť taká istá, že ma ochráni?

,Proste som.'

Prečo ho vôbec obraňuješ? Ak by nebolo vlčieho puta, takúto cestu životom by som si vôbec nevybrala!

,Áno, ale i tak mám pocit že je správna.'

To hovoríš len preto, lebo máš Raya rada. Ja nie. Ja som s ním len preto, lebo je moja spriaznená duša a nejaká poondiata časť zo mňa by bez neho nemohla žiť.

,Ale čo ak vlčie puto nie je zlé? Čo ak je to tá najlepšia vec, aká sa ti kedy mohla stať?'

Možnože je. Lenže ja sa z neho zbláznim!

,Ako to?'

Práve sa rozprávam sama so sebou!

To uvedomenie ma zarazí a ja znehybniem ako socha. Prestanem kráčať, prestanem žmurkať, zarazí sa mi dych. Všetko okolo mňa zamrzne. Je možné, že začínam byť šialená?

„Rosa? Si v poriadku? Prišlo ti zle?"

Obzriem sa vôkol seba a zistím, že všetci stoja a dívajú sa na mňa. Ray mi dokonca pevnejšie stlačí ruku, strachujúc sa, čo mi je. Určite to totiž nemohol byť pekný pohľad, keď som len tak zastala s prázdnymi očami.

Mám mu to však povedať? Mám sa mu zveriť s tým, že mám pocit, že sa idem zblázniť?

Hm, prečo nie?

„Prišla som o rozum."

Poviem to tak ľahostajne, až sa Ray usmeje, mysliac si, že žartujem. „Prosím?" Keď mu neodpoviem a on zistí, že hovorím smrteľne vážne, jeho tvár sa zamračí. „Raquel, o čom to odrazu hovoríš? Nie si šialená."

„Vážne?!" oborím sa naňho vydesená celou situáciou. „Takže ja nie som šialená, keď som sa hádala s hlasom vo svojej hlave?!"

„S hlasom," zopakuje s nadvihnutým obočím. Obráti sa na svojich bratov, no tí sa zatvária rovnako bezradne ako on. „To nie je možné," šepne.

„Je to možné. Je to možné, keď to nemáš v hlave celkom v poriadku. A ja to nemám," zvýšim hlas a sadnem si len tak na zem. Prestaň držať Raya a tvár si na chvíľu schovám v dlaniach. Prečo sa toto všetko deje? A prečo mne?