His Little Red

◎28◎

Do polhodiny už kráčame lesom s chlebom v rukách a batohom na chrbte. Máme rýchly krok a nervózne tváre. Ja, Seb a Valence sme na čele skupiny dvanástich bojovníkov a snažíme sa z Bena dostať čo najviac informácii - a aj napriek tomu, že sme mu povedali, že sa naňho nehneváme, stále je nepokojný.

„Dievčinu mali podľa plánu strážiť dvaja vyhnanci, aby jej nosili jedlo a tak. Keď ste Frederika zabili, myslel som, že ste už dievča vyslobodili, netušil som, že ju držal v tajomstve."

„Ako budú tí vyhnanci spolupracovať?" opýtam sa s trošku roztraseným hlasom. Snáď nás nenapadnú, však?!

Odpovie mi Seb. „Vzal som Frederikove peniaze, aby som ich im dal, ak by nám povedali, že im ich sľúbil. Nemám potrebu robiť si ďalších nepriateľov - aj keď sú to len prašiví vyhnanci."

Prikývnem a popri chôdzi sa poobzerám okolo seba. Je teplé leto a môj vlk cíti všetky druhy kvetov, listov a kôry stromov. Jasne vnímam les všetkými svojimi zmyslami. Nezacítim však žiadnu budovu, v ktorej by chúďa dievča mohli väzniť. „Kam presne ideme?"

„Asi kilometer od svorky je pivnica," odpovie Ben. „Nie je to až tak ďaleko."

„Ešteže tak."

Moje vlčie schopnosti ma tentoraz neprekvapia a neohromí ma, že aj po hodine rýchleho kráčania nedychčím. Som rada, že tie schopnosti ešte mám - naozaj som sa bála, že mi každú chvíľu zmiznú.

„Raquel, drž sa za mnou!" prikáže mi Valence, keď odrazu začne kráčať obranne predo mnou. Pochopím, že sme blízko a poteším sa, keď zacítim neznámy pach dvoch vlkov v strednom veku.

„Dobre," začne Seb, „ja sa k ním sám prihovorím, a keď sa to nejako zvrtne, pribehnite na pomoc."

Všetci zašepkajú 'dobre', ja sa však opýtam: „A nemajú zbrane?"

„Sú to vyhnanci. Ak majú nôž, nechajú si ho radšej pre seba."

Chápavo prikývnem a vzápätí vyjdeme spomedzi stromov. Muž a žena obranne stoja pred nízkymi drevenými dverami a ceria na nás zuby - akoby boli divoký! Keď zbadajú, v akej sme presile, nezaútočia, ale rozhodne sa na to chystajú.

„Frederik je mŕtvy," začne Seb, „je koniec, prišli sme si po dievča."

„Neverím vám!" Skríkne muž, schmatne ženu za ruku a vtiahne je do pivnice, zamykajúc dvere za sebou.

„Musí to mať druhý vchod! Rýchlo, rozdeľte sa!" Pivnica vedie popod zem a keďže jej jadro vedie do centra kopca, druhý vchod môže byť kdekoľvek okolo! Ostanem stáť ako socha, zatiaľ čo sledujem, ako sa všetci bojovníci rozpŕchnu okolo - niektorí sa dokonca premenia vo vlkov a začnú vetriť vo vzduchu svojimi citlivými nosmi.

Mám sa premeniť aj ja? Ale veď neviem ako! A aj keď som už označená a mám vlčie zmysly, nemyslím si, že som ešte schopná transformácie.

Nasadím si teda kožené rukavice s odstrihnutými prstami, vezmem si jednu hviezdicu a rozbehnem sa ku dverám. Pokúsim sa ich otvoriť, ale narazia o zámku. Buchnem do nich. Kopnem do nich. Nič. Sebov hnedý vlk však zbadá moje pokusy a zavrčí na mňa. Pochopím ho a uhnem mu z cesty, zatiaľ čo sa on rozbehne a svojim ramenom narazí do dverí. Nič.

Nestratím hlavu a okamžite priložím svoju hlavu k starým dreveným dverám. Cez škáru zbadám strašidelnú miestnosť, v ktorej slabo bliká plameň sviečok. „Vidím chodbu. Vedie naprieč kopcom šikmo doprava."

Seb sa rozbehne medzi stromy smerom, ktorý som mu povedala a ja šprintujem tesne za ním. Na druhej strane kopca však nič nenájdeme. „Tá chodba musela niekde ešte odbočiť," zamyslím sa, „poď, obzrieme pravú stranu kopca!"