His Little Red

◎9◎

Po tom, čo prejdeme ešte zopár metrov, to už Ray nevydrží a chytí ma za ruku. Nedivím sa mu. Som predsa jeho spriaznená duša. Je preňho prirodzené dotýkať sa ma jeho teplou rukou a stískať tú moju čo najopatrnejšie, no zároveň aj pevne a ochranársky.

Ale pre mňa nie.

Preto sa mu rýchlo vykrútim zo zovretia a obdarujem ho zamračeným výrazom. On mi však na oplátku venuje zmätený: „Čo?"

Rayove nevinné oči nájdu tie moje, pričom mu obočie vystrelí prekvapene na čelo. „Nedotýkaj sa ma." Obrátim svoju hlavu vpred a začnem kráčať o niečo rýchlejšie. Zahanbene si pritom uvedomím, že nás sleduje ďalších desať očí.

„Prečo nie? Večer si mi už dovolila objať ťa." Jeho krok sa rýchlo naladí na ten môj a jeho oči sa nikdy neodlepia odo mňa.

„Presne tak. Večer - vtedy, keď som spala, vtedy, keď som nebola úplne pri zmysloch a vtedy, keď nado mnou vyhrávali vlčie zmysly. Nie teraz, keď som stopercentný človek, tesne po tom, čo si povedal, že vyvraždíš svorku s nevinnými deťmi," poviem nahnevane. „Nie som hlúpa. Vidím, čo si zač."

Nahnevá sa aj Ray: „Vidíš, čo som zač? Tak kto potom som?"

„Zabijak," zasyčím. 

„Ak si myslíš, že som zabijak, prečo si potom so mnou odišla?" Jeho hlas je ešte stále nahnevaný, ale tentoraz aj trochu smutný.

Pozriem sa mu priamo do očí: „Nemala som na výber, okej? Na vine je celé toto... puto spriaznených duší!" Keď zbadám, že sa jeho oči zalesknú, rýchlo odvrátim zrak.

On má v očiach slzy?

Slzy?!

Kvôli čomu? Pretože sa ho nechcem dotknúť? Pretože ho odmietam? Alebo preto, lebo si myslím, že on je ten zlý?

Každopádne, nepáči sa mi to. Naozaj sa mi toto celé nepáči!

Po pár minútach ticha však našťastie Ray zmení tému: „Raquel?" Švihnem po ňom pohľadom. Zúrivým pohľadom. „Si hladná?"

Vzdychnem si. Naozaj sa s ním nechcem hádať o tom, prečo ho odmietam, a tak len prikývnem. Ray prikývne tiež, celý sklamaný z našej hádky.

Potom však pozbiera všetky sily a zakričí svojim bratom: „Prestávka na obed!"

»»»  

Obed trval o niečo dlhšie, než som čakala. Trvalo to totiž aspoň pol hodinu, kým Zachary nazbieral konáre, Sebastian spravil kruh z kameňov, Valence naskladal konáre do kruhu a zapálil ohnisko, Taner ohrial mäso a Ray rozložil kockovanú deku na zem, aby som si mohla sadnúť.

Kým to všetko pripravovali, ja som odtrhla neďalekú púpavu a sediac v tureckom sede, som kreslila jej čiernobielu repliku do malého skicára. 

Keď bol obed hotový, bez komentára sme ho zjedli. Nebola som si istá, či táto rodina každý deň jedáva v tichosti, alebo teraz mlčíme kvôli mojej hádke s Rayom. Je vám však určite jasné, že mi to bolo nepríjemné.

Ray sedel vedľa mňa, ale dával veľký pozor na to, aby sa ma ani len malým chĺpkom nedotkol. Možnože sa bál, že by som naňho nakričala, alebo bol na mňa urazený. Tak či tak, medzi nami nenastal žiaden fyzický kontakt. Na jednu stranu to bolo dobré, pretože ja absolútne nechcem, aby sa ma jeho vražedné ruky dotýkali. Ale na druhú stranu tu je puto spriaznených duší, ktoré ma nenávidelo za to, že Raya odmietam.

A jedlo? Bolo naozaj dobré. Tmavá divina bola šťavnatá a okorenená. Nemali sme k nej síce žiadne zemiaky, ryžu alebo oblohu, ale aj napriek tomu mi to vôbec nevadilo. Takýto je zrejme život v lese.