Operácia Husky

41.KAPITOLA: Austrálska futbalová liga

"Ľahké ako facka. Prídeš tam, usmeješ sa, prejdeš všetkými skenermi, odovzdáš obraz, a je hotovo."

"Tak prečo si potom taký rozklepaný?"

"Drž hubu. Vieš, po koľkých rokoch je toto prvá lúpež? Zvykol som si okrádať múzeá a veľké firmy o peniaze súdnou cestou, na toto som úplne zabudol."

"Lebo si slaboch. Nedáš to, moc sa bojíš."

"Na druhú stranu, šťastie praje pripraveným."

"Nesnaž sa hrať na filozofa. Každý vie, že ním nie si."

"Ja viem, že ním nie som, ale to je jedno. Hlavné je predsa to, že som sa na to pripravoval. A nielen ja, ale celý Rogue Five."

"To možno áno, ale trasieš sa ako posratá čivava."

"Vieš ty vôbec, koľko veľa premenných je aj v dokonalom pláne? Hocičo sa môže pokaziť."

"Veď vravím. Moc sa bojíš, prezradíš sa."

"Neprezradím sa!"

Starenka prechádzajúca okolo sa zarazene pozrela. Ady zachytil jej pohľad a vzpamätal sa.

"Ja som poriadny trubiroh. Rozprávam sa sám so sebou. Už som zrelý na blázinec!"

"To si."

"Tak ty nezmlkneš?"

Adyho vnútorný hlas nakoniec musel zmlknúť, keďže sa spolu blížili k mohutnej budove banky Husky.

"No tak, Ady, to dáš!"povzbudzoval sám seba.

"Neviem, neviem."

"Prečo si vlastne tu? Na moje ponižovanie?"

"Vlastne áno."

"Čože?"

"Každý ma má. Vytvoril si si ma v svojom podvedomí na tvoje povzbudzovanie."

"Veď si to navzájom odporuje! Kde to má logiku?"

"Raz to pochopíš,"povedal hlas a zmizol.

Ady nerozumel. No to mu bolo jedno.

"Ady? S kým sa to rozprávaš?"spýtala sa Fast.

"Čo ťa to zaujíma? Si moja mama alebo čo?"

"Prečo si hneď taký zlý? Len nechcem, aby si zošalel."

"Jasné,"pritakal Ady. "Používaš moc sarkazmu. Mala by si sa dať liečiť."

"Tak sa daj vypchať,"Fast prudko zmenila tón hlasu. "Keď nechceš pomoc, tak dostaneš hovno."

"Ufff,"povzdychol Ady. "Už som si myslel, že ťa vymenili za milšiu a krajšiu Fast."

"Drž hubu a radšej sa sústreď."

Opatrne otvoril dvere a vstúpil do veľkej a priestrannej haly so skenermi, pultmi, koženými sedadlami a kopou ľudí.

"Výborne,"pousmial sa. "Ideme na to."

Vypol hruď a najsebavedomejšie, ako sa dalo, sa vybral k skenerom.

"Dobrý deň,"pozdravil sa mu mladý strážnik a natiahol k nemu ruku. "Poprosím kartičku identity."

"Nech sa páči,"usmial sa Ady a podal kartičku. Tou strážnik prešiel cez čierne sklíčko na kovovom stolíku a vrátil ju. Potom Adymu zoskenovali oko, zobrali odtlačok dlane a prstu a nakoniec aj vzorku krvi.

Chvíľu trvalo, kým sa všetko vyhodnotilo, no nakoniec Adyho pustili.

Na povrchu nenechal nič poznať, no vo vnútri si svižne vydýchol a s veľkým úsmevom sa vybral k pultíku s počítačmi, okolo ktorého sa točila celá slučková akcia.