Side Effect [His Bad Boy Ways #3]

4. Ako to vlastne začalo

Ciao!! V celku, bez zranení alebo choroby, s miernym opálením a neustálym deficitom spánku sa vám hlásim navrátená zo slnečného Talianska :D Skoro ma tam v tých 34 stupňových horúčavách kleplo, preto som rada, že som zase späť v normálnej klíme s dažďom a búrkami :3 Pred mojím odchodom som písala, že sa stala nehoda s mojím počítačom a vymazalo sa mi asi päť kapitol SE, ale už tvrdo makám a snažím sa, aby ste nemuseli na novú časť čakať mesiac :) Kvalita kapitol tak najskôr bude veľmi nízka, no snáď ma neukameňujete :3 

Teraz si teda takto na večer dáme niečo také light, hádam sa bude páčiť :) 

Jade

Vrhla som sa na Lucasa ako na posledný kúsok čokolády, omotala okolo neho svoje dlhé nohy aj ruky ako had a zovrela ho tak pevne, dobre že som mu nerozdrvila kosti. Vdychovala som jeho známu vôňu, vnímala jeho dvíhajúcu sa hruď a uvedomila sa, že je to skutočné, že je naozaj tu a nie je to len moja predstava.

Odtiahla som sa od neho a pre istotu mu obhmatala tvár rukami. Vyzeral mužnejšie, ako som si ho pamätala, na lícach niekoľkodňové strnisko, s ktorým vyzeral ešte príťažlivejšie ako inokedy. Až vtedy som si uvedomila, že som ešte stále len v podprsenke a lepím sa naňho. Rýchlo som zoskočila späť na zem.

„Hm, posaď sa, áno?" prelomila som ticho. „Skočím sa prezliecť a môžeme ísť jesť."

Postavila som sa pred takmer prázdny šatník, keďže väčšinu svojho oblečenia som stále mala v kufri. V skrini visel len dotrhaný kabát, ktorý zakaždým zabudnem zobrať mame opraviť a čierne šaty, ktoré som si ponechala ako spomienku na tú noc. Na chvíľu som zauvažovala, že si ich oblečiem, bola som zvedavá na Lucasovu reakciu, no musela som si pripomenúť, že ho nechcem zbytočne dráždiť, stačí, že sa pred ním promenádujem už takto.

Nakoniec som na seba navliekla len čierne krátke nohavice, ktoré ležali úplne na vrchu mojej batožiny a padavé červené tielko. Do kuchyne som sa vrátila práve včas, keď mi cinkol časovač, že je náš hlavný chod pripravený na servírovanie. Lucas poslušne sedel za stolom, tvár mu stále zdobil úsmev a obzeral sa okolo seba. V mojom byte nikdy nebol, vlastne, keď nad tým teraz tak rozmýšľam, my dvaja sme spolu nestrávili veľa času, poznali sme sa nejaký rok a potom sa odsťahoval do New Yorku.

„Schvaľuješ?" spýtala som sa ho a on súhlasne prikývol.

Položila som na stôl misu s krémovou polievkou, pekáč s baskickým kuraťom- vďakabohu, že mám taký veľký jedálenský stôl- a sadla si oproti nemu, aby sme mohli začať hodovať. Popri varení mi nevyhrávalo len rádio, ale aj žalúdok, je zázrak, že som to všetko nezjedla sama, kým sem prišiel. Namočil lyžicu do polievky a ochutnal, pomaly prehltol.

Potichu som tŕpla, čo povie, ale jeho francúzska nátura sa nezaprie. Každé jedlo si musí vychutnať rýchlosťou sústo za desať minút. Nieže by som mala pochybnosti o mojich schopnostiach- učila som sa od profesionálky, prosím vás!-, ale vo Francúzsku som nikdy nebola, nemohla som si byť skutočne istá, že sa to vôbec podobá na niečo, čo jedával doma.

„Hm," ozval sa hádam po celej večnosti.

„To znamená...?"

Zodvihol hlavu a usmial sa na mňa. „Prekonávaš sa, gemme, tuším by som ťa mal zamestnať u nás ."

„Prosím ťa," zagúľala som očami, no výrazne mi odľahlo, „vieš, že ja nie som práve typ do partie."

„Prečo myslíš?" zaujímal sa.