Side Effect [His Bad Boy Ways #3]

25. Tak poď sa hrať...

Helloooo! :D 

Okej, to znelo akoby som mala priveľa energie, čo nemám, čiže dnes len stručne :) Snáď ste úspešne prežili tento posledný týždeň prvého polroka a na takú malú oslavu (aj doslovnú) tu máte novú kapitolu ;) 

 Jade

Slnko sa skláňalo k horizontu, keď sme s Lucasom doklusali k známej budove nášho domu a odstrojili kone, na ktoré tam už čakal Maurizio, aby ich napojil, nakŕmil a očesal. Trvala som na tom, že mu pomôžem, že sa postarám o Aurelia ako keď som bola malá, ale rázne to odmietol.

„Gemme," ťahal ma Lucas zo stajní, „nechaj ho robiť si svoju prácu."

Späť v dome som sa nevoľky odšuchtala do svojej izby, nech sa môžeme obaja osprchovať a prezliecť do čistých vecí, ktoré nepáchli po koňoch. Kým som stála pod prúdom vlažnej vody, rozmýšľala som nad tým, čo budeme robiť po zvyšok večera. Lucas ma ubezpečil, že môžeme robiť čo chcem ja, ale pochybovala som, že tým myslel úplne čokoľvek. A aj keď som mala pokušenie otestovať jeho hranice, musela som si pripomenúť, že toto je vážne, že je to pre Lucasa stále veľmi náročné a mala by som sa správať ako dobré dievča.

Akurát som vyliezla zo sprchy zamotaná iba do krátkeho uteráka, keď sa ozvalo klopanie na dvere.

„Áno?" zavolala som.

„Gemme, už si hotová?" ozval sa Lucas z druhej strany. „Enzo nás prosí, aby sme potom prišli dole."

„Daj mi päť minút, nech sa oblečiem." Možno som svojho otca nevidela dlhé roky, ale poznala som ho dosť dobre na to, aby som vedela, že nás dole nevolá iba tak na posedenie pri vínku a jednoduchú gratuláciu. Vyhrabala som z tašky A- čkovú sukňu po kolená a ľahkú blúzku na gombíky a potom vyšla na chodbu, kde ma čakal Lucas.

Prekvapene si ma premeral od hlavy po päty. Vedel, že sukne nenosím, šaty sú u mňa tiež veľká rarita, takže som sa mu nečudovala, že ho to tak zaskočilo. Keby si ty vedel, čo sa skrýva pod tým... pomyslela som si. Moja hra na dobré dievča nevydržala, neprekvapivo, a tak sa stalo, že spodný diel bielizne sa jednoducho nedostal na svoje miesto.

„Mademoiselle," predniesol tým svojím bezchybným prízvukom a ponúkol mi rameno.

„Grazie," prijala som ho.

„VŠETKO NAJLEPŠIE!" ozvalo sa z každého možného smeru, keď sme s Lucasom vyšli von do záhrady, kde na nás namiesto Enza čakali všetci zamestnanci. Dlhý jedálenský stôl bol pekne prestretý, servítky a ozdoby ladená v modrých odtieňoch, v mojej obľúbenej farbe a všetci dvíhali poháre s vínom na moje zdravie a šťastie. Úsmev mi takmer roztrhol čeľusť, keď sa celým pozemkom začali niesť slová talianskej obdoby Happy Birthday.

„Grazie," usmievala som sa. „Grazie a tutti molto." Potom som sa odlepila od Lucasa a každého jedného pevne objala a poďakovala mu osobne. Boli to skvelí ľudia, všetkých som ich brala ako súčasť svojej rodiny.

Sedeli sme tam, popíjali, spomínali a zabávali sa až do neskorého večera. Nie že by sme sa vôbec starali o to, koľko je hodín alebo ako dlho tam už takto sedíme, po dlhej dobe som zase mala pocit, že som doma, že som obklopená milujúcou rodinou, ktorá pre mňa znamená všetko. Svoje mamy som milovala, predsa ma vychovali, ale s nimi som nikdy nemala pocit, že som kompletná. Teraz, s týmito ľuďmi, s Lucasom po boku a Enzom za vrch stolom, mi konečne nič nechýbalo.