Side Effect [His Bad Boy Ways #3]

8. Niet nad vrelé susedské vzťahy!

Ahojte, ahojte, tak sa vám ozývam prvýkrát v novom mesiaci :) Uch, tak to letí, aj vy máte chuť plakať, keď si predstavíte, že o mesiac zase do toho ústavu? -_- No čo už, nemienim byť depresívna... Rozhodla som sa, že kapitoly budem pridávať každých 5 dní, neviem prečo práve tak, ale je to také vďačné číslo (čiže ďalšia by mala byť v utorok  a tak ďalej...) Som naozaj zvedavá, čo poviete na túto časť :D

P.S. Ak je tu niekto, kto sa teší na Suicide Squad tak veľmi ako ja, má u mňa venovanie :3 

Jade

Zobudilo ma až ohlušujúce trieskanie na dvere, ako keby sa ku mne dobíjalo stádo slonov. Otrávene som zastonala a opatrne sa odlepila od novín, na ktorých som spala.

„Au!" zvolala som, keď som si vytrhala takmer všetky chlpy na pravej ruke. Na chvíľu som sa vážne zľakla, že som si strhla aj kožu, keď som zbadala ten červený odtlačok, no môjmu rozospatému mozgu čoskoro došlo, že je to len zaschnutá farba, čo sa mi tam otlačila.

Odšuchtala som sa ku dverám, o ktoré som už vážne začínala mať strach, že sa proste rozpadnú na triesky, čo na ne tak trieskal niekto, kto zjavne zomieral túžbou ma vidieť. Prudko som rozgniavila dvere a našla v nich stáť Giu spolu s jej mladšou chlapčenskou verziou. Owen a Gia by sa nikdy nezapreli, že sú súrodenci, rovnaké modré oči, rovnaké kučery, rovnaký úsmev...

„Kriste, čo sa ti stalo?" rozšírila Gia oči, keď ma prešla pohľadom.

Rýchlo som sa zakryla rukami, keď mi došlo, že tam stojím len v bavlnenej podprsenke a dámskych boxerkách, ktoré som vždy nosila pod sukňu alebo šaty, aby som sa vyhla trápnym nepríjemnostiam s odhaľovaním, keď náhodou zafúka vietor. Všade po tele som mala šmuhy od farby rôznych odtieňov, no dominovala červená, takže to muselo vyzerať, akoby som bola celá od krvi. Wow, asi som práve dostala nápad, ako sa nastajlovať na najbližší Halloween.

Pustila som ich dnu, Owenovi pre istotu zakrývala oči, aby nevidel niečo, na čo má ešte čas a voviedla ich do obývačky, nech tam počkajú, kým sa umyjem a prezlečiem.

„Zabila si niekoho za ten čas, čo som ťa nevidela?" nadhodila Gia. „Prosím, len mi povedz, že nie Lucasa!"

„Neblbni!" zagúľala som očami. „Je to len farba."

Gia nadvihla obočie. „Oprav ma, ak sa mýlim, ale nemala by si maľovať skôr na plátno ako na seba?" Škaredo som na ňu pozrela.

„Možno som skúšala body painting," odsekla som. „Ospravedlňte ma, musím to zo seba zmyť skôr ako to zostane už vážne natrvalo."

Vliezla som si pod sprchu, sledovala prúd vody, ako sa sfarbuje do červena, kým zo mňa zmýval farbu aj únavu a pach včerajšej noci. Cítila som miernu bolesť v hlave, no nebolo to nič, čo by som už predtým nezažila a nerozchodila. Horšie však bolo, že všetky tie myšlienky zo včerajška boli stále prítomné, boli síce ďaleko, ale vedela som, že sú tam, ako tieň, ktorý vás prenasleduje na každom kroku, no aj tak si udržiava odstup. Nechcela som myslieť na otca, nezaslúžil si to, keď on očividne nemyslel na mňa, nechcela som myslieť ani na to, že Lucas za pár dní odchádza, že mi znova zmizne na druhý koniec štátu a možno ho uvidím až o ďalšie štyri roky, za ktoré si určite nájde dievča, ktorá bude „tou pravou", ožení sa a na mňa si už ani nespomenie.

Pre Krista, Jade, kedy si takto vymäkla?

Naštvala som sa. Na seba, pretože som sa musela správať ako patetické úbohé dievčatko, ktorým som nikdy nechcela byť, na svoju blbú myseľ, že si išla svoje a vôbec nebrala ohľad na moje city. Ja jej teda ukážem. Odetá len v uteráku som sa premiestnila do svojej izby, postavila sa pred rozgniavené dvere šatníka a starostlivo hľadala ten správny outfit. Na stehnách, ktoré boli vystavené najväčšej dávke farby, mi ešte zostali nejaké škvrny, čiže som musela nájsť čosi, čo ich zakryje, ale stále to nebude príliš dlhé, aby som sa v tom teple uvarila.