Side Effect [His Bad Boy Ways #3]

24. Sebe oddaní

Hello! Dnes budem stručná, pretože som maximálne nevyspatá, frustrovaná a zničená z týždňa, ktorý sa zdal ako nekonečno. Všetci, ktorí ste dreli na písomkách a skúšaniach kvôli polročnému vysvedčku, tak potom s vami všetkými cítim a želám konečne oddych a pokoj. Všetci si to zaslúžime :3 Snáď vám náladu trochu zdvihne aj nová kapitola :) 

Lucas

Sníval som, to bolo jediné rozumné vysvetlenie, ktoré bol môj mozog ochotný prijať. Ocitol som sa vo sne, krásnom a krutom zároveň, pretože som si uvedomoval, že to nie je skutočné, pretože v realite by ma Jade udrela, vykričala mi všetky moje hriechy a odsúdila ma, tak, ako by to mal urobiť každý inteligentný človek. V tom sne ma však moja najlepšia priateľka namiesto facky najprv tuho objala, dlhé, predlhé minúty ma zvierala vo svojom náručí, až dokým bolesť v hrudi neustala a potom ma prepašovala po schodoch do priestornej pivnice plnej vína.

Takže momentálne to vyzeralo asi takto - sedeli sme za hranatým dreveným stolom, na mierne rozheganých stoličkách, ktoré nepríjemne tlačili na chrbte a ticho sme upíjali každý z vlastného pohára, v ktorom sa ligotal Santagostino Baglio Soria, odroda červeného vína, ktoré, ako som si prečítal na etikete, Enzo skladoval vo svojej vinárskej pivnici takmer päť rokov. Chutilo božsky, jemne a zároveň trpko, na jazyku chutilo ako zakázané ovocie a dolu hrdlom stekalo ako roztopený med.... Vždy som vedel oceniť dobré víno.

Netrúfal som si prehovoriť, nechcel som byť tým, kto preruší to ticho medzi nami a znova sa vráti späť k nepríjemným veciam, o ktorých sme sa bavili predtým. Desilo ma to a tešilo zároveň, že som jej o tom konečne povedal, že som konečne aspoň raz vyšiel s farbou von a ešte k tomu pred ňou, pred človekom, ktorému som veril zo všetkých najviac... Penny mala pravdu, že sa mi uľaví, ale na druhú stranu som sa bál, čo sa bude diať ďalej.

Jade po hodnej chvíli ticha, ktorá sa mi zdala ako celé hodiny, z ničoho nič vstala zo svojho miesta, ponaťahovala si ubolený chrbát a vošla hlbšie medzi regále, ktoré boli preplnené fľašami s vínom. Pozoroval som ju a nakoniec mi to nedalo.

„Kam ideš?" zavolal som za ňou.

„Hľadám ročník dvetisíc jedna," odvetila. „Pomáhala som otcovi a dedkovi zbierať hrozno a celkovo snorila okolo nich, kým nebolo hotové a oni ho nazvali po mne."

„Pekné od nich."

O pár minút sa ku mne vrátila spolu s fľašou ružového vína a s hrdým úsmevom ju položila predo mňa. Na etikete pod názvom odrody vína bolo napísané: Cimolo Jade.

„Cimolo?" nechápal som.

„Otec ma tak volal, keď som bola dieťa," priznala a prstami prešla po písmenách. „Znamená to srdiečko." Pomaly som položil prázdny pohár späť na stôl a opatrne, v strachu, že ma hneď odstrčí, som ju vzal za ruku a jemne potiahol k sebe. Nebránila sa, sadla si mi na kolená a hľadela na mňa orieškovými očami s od alkoholu rozšírenými zreničkami.

„Gemme, ja..." začal som, no aj tak som nevedel, čo chcem povedať. Odpusť mi, prepáč...? Aký zmysel by malo vravieť tie slová jej, keď to nie ju by som mal žiadať o prepáčenie, ale to dievča, čo kvôli mne skončilo v kóme? A ako som od nej vlastne mohol chcieť, aby mi odpustila, keď som vedel, že čosi také odporné sa prepáčiť nedá?

„Viem, na čo myslíš," zašepkala a prstami mi zľahka prečesala neupravené vlasy. „Viem, nad čím premýšľaš a hovorím ti, prestaň s tým."