Side Effect [His Bad Boy Ways #3]

28. Čas povedať zbohom

Budem stručná, keďže píšem z mobilu a nechcem to nejako naťahovať :)  Poviem asi len toľko, že si pripravte vreckovky a, hm, skúste ma nezačať nenávidieť po tejto časti, okej? :D

Jade
     Dlhú chvíľu nebolo nič, žiadna myšlienka, žiadny zvuk, žiadny úder srdca. Len tupé a nepreniknuteľné ticho a samota. Kým sa môj mozog konečne naštartoval, kým som spracovala udalosti posledných pár minút a uvedomila si, čo sa stalo, kolená ma viac už nedokázali udržať. Klesla som na zem, rukami si objala trup a začala sa kolísať tam a späť rovnako ako keď som sa budila z nočných môr, keď som ešte bola dieťa.
      Odohnala som ho, poslala som ho preč...jediného človeka, ktorý dával môjmu životu zmysel, jediného človeka, ktorého som nikdy nechcela stratiť... Ale za svojím slovom som si stála – nemôžem mu opätovať jeho city, po toľkých rokoch, čo som strávila sama a bez akéhokoľvek citu, som sa naučila, že láska je pre mňa dávno stratená. Neverila som na ňu. Áno, mala som rada svoju rodinu, Giu a mojich priateľov, mala som rada Lucasa, ale nikdy nešlo o skutočnú lásku.
       V ušiach mi zvonilo, srdce bilo akosi mučivo pomaly a musela som dýchať nahlas a zhlboka, aby som sa uistila, že mi pľúca stále pracujú. Nechápala som ten pocit, sťahujúci a zväzujúci, ako keby mi na hruď padol obrovský kameň a snažil sa ma prinúť prestať dýchať. Teraz, keď som už nemala dôvod prečo.
„To bude dobré,“ šepkala som sama sebe. „Bude to fajn, prekonáš to, tak ako vždy.“ Dlaňami som si prikryla uši, zažmúrila oči a stále si to opakovala, dookola, až kým to nebola jediná vec, na ktorú som bola schopná myslieť.
Nakedy som konečne vyšla z izby, Lucas bol preč.
       Takmer som schody prešla po zadku, keď sa mi zrazu slabé nohy podlomili a len-len som sa stihla zachytiť zábradlia. Z kuchyne sa vyrútila Vivia a vytreštila na mňa oči.
„Čo sa stalo?“ dožadovala sa. „Prečo Lucas odišiel?“
„Vi...“
„Len pred pár hodinami ste vyzerali, že ste ten najšťastnejší pár na svete a teraz je zrazu preč a ty si stále tu-“
„Do toho, čo sa stalo ti, sakra, nič nie je, Vi!“ skríkla som drsnejšie, než som zamýšľala. „A nie sme pár, nikdy sme neboli a nikdy nebudeme!“ Zmohla sa na mňa iba civieť, hnedé oči rozšírené a plné nesúhlasu.
„Vieš, Jade, napriek tomu, že sme vždy boli priateľky a mala som ťa – stále mám – rada, je tu jedna vec, ktorú som na tebe odjakživa nenávidela,“ povedala. „Vždy si bola slepá a tým si ubližovala tým, ktorí ťa veľmi milovali.“ Otvárala som ústa, že jej to vyvrátim, že ja som nikdy nikomu neublížila, nie vedome. To skôr mňa zraňovali len preto, že som sa odvážila niečo voči nim cítiť. Ale Vi sa zvrtla na päte a odkráčala späť do kuchyne.
     Kráčala som dlhou chodbou na prízemí a aj keď som to nechcela uznať, stále som uvažovala nad jej slovami. Nie, ja takáto nie som. Lucasovi som povedala pravdu, aký by malo zmysel nechať ho veriť v niečo, o čom som vedela, že sa nikdy nestane? Nejde o to, že by som ho nechcela milovať...Proste to nedokážem.
      Jemne som zaťukala na dvere Enzovej kancelárie a potisla ich. Otec sedel za stolom, na nose mu sedeli okuliare s čiernym rámom a prezeral nejaké papiere, na ktoré sa mračil.
„Všetko v poriadku?“ spýtala som sa. Zdvihol zrak a keď ma uvidel, papier rýchlo odložil do zásuvky a slabo sa na mňa usmial.
„V najlepšom,“ prikývol. „Trápi ťa niečo, Jade?“ Jedna moja časť mu chcela povedať, aby sa nestaral, že to nie je jeho vec, nie po všetkých tých rokoch, kedy ma niečo trápilo a on tam nebol, aby sa zaujímal, ale tá druhá mu zúfalo chcela povedať, čo sa stalo, chcela počuť jeho názor, nejakú radu alebo uistenie, že som práve nespravila strašnú chybu.
„Keď si od nás odišiel...Rozmýšľal si niekedy nad tým, že sa vrátiš?“ vypadlo zo mňa.
     Enzo na mňa dlhú chvíľu len nemo hľadel, zrejme odhadoval, prečo sa ho niečo také pýtam, či sa len náhodou nesnažím vyprovokovať hádku a potom mať dôvod utiecť späť do Ameriky a už nikdy sa nevrátiť.
„V prvom rade, som nikdy odísť nechcel, nechcel som opustiť teba ani tvoju mamu,“ pomaly odvetil. „Ale nemal som na výber. Vedel som, že jediná vec, ktorú pre tvoju mamu môžem urobiť, aby som odčinil svoju chybu, je, že sa jej stratím z očí.“
„Ale preto si predsa nemusel odletieť na druhý koniec sveta!“
„Dva roky som žil v Minneapolise, chcel som ti byť blízko aj napriek tomu všetkému.“ Odmlčal sa a uhol pohľadom, ako keby potreboval nabrať silu. „Prečo sa ma to vlastne pýtaš, Jade? Dávala sa mi predsa jasne najavo, že o kontakt so mnou nestojíš.“
Strelila som po ňom pohľadom. „O čom to hovoríš? Aby som o niečo také nestála, na to by si sa ma najskôr musel pokúšať kontaktovať.“
„Lauren mi povedala...“
      Zbledol do nezdravého odtieňa, ako keby videl ducha alebo čosi podobné a ja som mala nutkanie obzrieť sa cez plece, či tam predsa len niekto nestojí. Odsunul sa od stola a vstal zo stoličky, len aby sa zapotácal a narazil bokom do hrany stola. Zasyčal od bolesti.
Podišla som k nemu bližšie. „Enzo...?“ Odmávol ma a urobil ďalší krok, pri ktorom sa tackal ako opilec, čo sa snaží dostať domov z krčmy. Ďalší krok a nohy ho zradili, spadol na kolená a zaklial. Rýchlo som k nemu podišla a chytila ho za plece.
„Nie, musím ti to...ukázať,“ prehovoril namáhavo. Zaprel sa, že sa postaví na nohy, no namiesto toho zastonal od bolesti.
„Enzo...“ oslovila som ho. „Otec!“ Vyvrátil oči dozadu a ochabol na podlahe. Triasla som ním, neschopná pochopiť, čo sa to, do pekla, práve deje, ale nereagoval, plytko dýchal a stále sa nepreberal. Bola som zúfalá.
„Otec...Oci, preber sa!“ volala som. „Pomoc, pomôžete mi niekto! Vi, nonna! POMOC!“
♣♣♣
„Leukémia?“ duto som zopakovala po Salvatorem, z ktorého sa vykľul otcov osobný lekár, ktorý zároveň pracoval aj ako jeho pomocník. Sedeli sme v nemocnici, v jeho kancelárii, kde mi pekne poporiadku vysvetlil, čo sa s Enzom deje a ja som naňho mohla len civieť a opakovať kľúčové slová.
Slavatore prikývol. „Prvýkrát sme mu ju diagnostikovali koncom minulého roka, podstúpil liečbu, ktorá sa ukázala byť úspešná. Problém s týmto druhom rakoviny však je, že má tendenciu sa po niekoľkých mesiacoch vracať.“
„Vracať sa...“ vyšlo zo mňa.
„Mrzí ma to, Jade, opakoval som vášmu otcovi, že sa musí šetriť, ležať a vyvarovať sa stresu, no on trval na tom, že vám vynahradí všetky tie roky skôr než...“
Prebodla som Salvatoreho tvrdým pohľadom. „A prečo mi to všetko hovoríte až teraz?!“
„Bolo to želanie vášho otca, aby sme vám nič nevraveli, donútil aj vášho priateľa, aby o jeho stave mlčal, keď sa to dozvedel. Nechcel, aby ste si robili starosti.“
      Cítila som sa, ako keby ma niekto prefackal. Takže Lucas to vedel, všetci okolo mňa vedeli, že môj otec umiera a nepovedali mi to. Nechali ma v nevedomosti, ba čo viac, nechali ma ho nenávidieť a preklínať za to, že ma opustil, keď on sa pokúšal stráviť posledné týždne svojho života so mnou. Hral sa na zdravého a zrelého muža, zabával sa so mnou a robil všetko preto, aby som bola šťastná, kým on... Zabíjala som ho a ani som o tom nevedela.
      Salvatore mi bez slova podal vreckovku a ja som si až potom šokovane uvedomila, že sa mi po lícach kotúľajú horúce slzy. Takmer som sa hystericky rozosmiala – naposledy som plakala kvôli nemu, kvôli tomu, že zmizol z môjho života a teraz plačem pre ten istý dôvod. Ale tento raz sa už nikdy nevráti späť.
„Ako mi to mohol tajiť?“ šepla som. „Ako ma mohol...Ako?“
„Nechcel, aby ste s ním zostávali kvôli ľútosti, mala to byť vaša vlastná voľba,“ odvetil Salvatore. „Naozaj mi je to veľmi ľúto, Jade.“  
      Vzala som si celý balíček vreckoviek, tušiac, že ich budem potrebovať a vykĺzla som z jeho kancelárie. Ešte jedno jeho ľútostivé slovo a rozkričala by som sa. Čo mi pomôže jeho ospravedlňovanie, čo mi celkovo pomôžu slová? Môj otec umiera, teraz, keď sme konečne dostali šancu začať odznova, keď som začínala konečne cítiť, ako sa tá diera v mojej duši, ktorá po ňom ostala, začína hojiť, som ho mala opäť stratiť.
      Nemocnica bola malá a súkromná, takže nájsť jeho izbu nebolo vôbec ťažké. Okrem neho tam ležali len piati ďalší pacienti a nikto z nich nebol v takom vážnom stave ako Enzo. Previezli sme ho sem pred dvomi hodinami a on sa stále neprebral. Vstúpila som do izby, kde na mňa už čakali nonna, Roseta a Vi. Naša gazdiná sedela v kresle a plakala, Vivia ju objímala okolo pliec, kým sa jej vlastné oči leskli slzami. Jediná nonna neplakala, držala otca za ruku a statočne sa dívala na jeho bledú tvár.
      Pritiahla som si z chodby stoličku a zaujala miesto po boku mojej starej mami. Jej teplá dlaň sa dotkla môjho zápästia.
„Urobil to z lásky k tebe, nemaj mu to za zlé,“ povedala jemne. Ale jeho láska ma pred bolesťou neochráni, skôr ju zhorší, pomyslela som si.
„Ja viem,“ prikývla som. „No zvládala by som to ľahšie, keby som na to bola dopredu pripravená.“
„Bál sa, že by si v tvárou v tvár ďalšej bolesti, mohla utiecť,“ prehovorila Vi. Zažmurkala som, aby som odohnala slzy, ktoré sa mi zbierali v očiach, ale vedela som, že je to dopredu prehnaný boj.
„Som otrasná dcéra,“ začkala som. „Ja...Mala som za ním prísť, vyhľadať ho a nie čakať ako ranené šteňa, kedy si poň príde sám.“
„Tak to nie je,“ vyviedla ma z omylu nonna. „Bola si dieťa, mala si zlomené srdce a nechápala si, čo sa vlastne stalo a prečo. Nebola to nikoho vina, možno len času, že utekal tak nemilosrdne rýchlo, kým vám doprial šancu znovu sa stretnúť.“
       Otec sa nepreberal dlhý čas, ani jedna z nás však nechcela odísť, opustiť ho, keď sme si uvedomovali, že toto sú možno posledné hodiny, čo mu zostávajú. Veľa sme nerozprávali, sem-tam jedna z nás skočila na kávu alebo zavolať do vily ostatným, či je niečo nové. Môj mobil zostával podozrivo nemý, Lucas sa ma nepokúšal kontaktovať a ani mama, ktorej som nechala krátky odkaz o tom, kde v skutočnosti som a že môj otec, jej bývalý manžel, je smrteľne chorý.
       Bolo niečo po deviatej večer, keď som sa snažila druhýkrát dovolať mame a prinútiť ju cítiť aspoň zlomok z toho, čo som cítila ja, podeliť sa s ňou o bolesť z nadchádzajúcej smrti človeka, ktorého sme obidve kedysi milovali tak veľmi. Ale nedvíhala, hovor zakaždým spadol do hlasovej schránky a ja som nevedela, čo si o tom myslieť.
„Jade,“ oslovila ma nonna, keď vyšla za mnou na chodbu. „Je pri vedomý.“
       V momente som zabudla na mamu a na telefonáty. Vtrhla som do izby a keď som zbadala ako na mňa hľadí unavenými a chorými očami, zlomene som klesla na stoličku po jeho boku.
„Oci,“ zašepkala som.
Namáhavo zdvihol ruku a pohladkal ma po vlasoch. „Nečakal som, že to slovo od teba ešte niekedy budem počuť.“
„Nikdy si neprestal byť mojím otcom, dokonca ani vo chvíľach, keď mi bolo najhoršie,“ priznala som.
„Myslíš, že mi niekedy budeš schopná odpustiť? To, že mi trvalo tak dlho, kým som nabral odvahu za tebou prísť, že ma až táto hlúpa choroba donútila urobiť to, čo by správny otec urobil v momente, čo si uvedomil svoju fatálnu chybu?“ spýtal sa. „Budeš mi niekedy môcť odpustiť, že som nebol otcom, akého si zaslúžiš?“
„Ak mi ty odpustíš, že som nikdy nebola dobrou dcérou,“ odvetila som. Vzala som ho za ruku. „Sme to my ale podarená dvojica, však?“
     Slabo sa usmial a mne zovrelo hruď, keď som si uvedomila, že ten veselý, vitálny a skvelý človek, ktorého som poznala, ktorého som videla len pred pár dňami, je len spomienkou. Zvláštne ako veľmi nás život dokáže prekvapiť. Zo sekundy na sekundu je nám schopný vrátiť to, po čom sme zúfali dlhé roky a rovnako rýchlo nám to dokáže aj vziať.
„Priala by som si, aby sme mali viac času.“
„To aj ja, dievčatko moje,“ prisvedčil. „Ale nemenil by som z tohto ani chvíľu, aj napriek smrti som rád, že sa naše cesty opäť stretli, že som mal možnosť spoznať ťa, ako ženu.“ Pevnejšie mi stisol ruku. „Viem, že nemôžem vrátiť čas, ani napraviť všetky tie chyby, ktorých som sa dopustil, ale fakt, že som od teba odišiel a nebojoval o teba...Navždy si to budem vyčítať.“
„To nemusíš, ocko.“ Oči som zase mala plné sĺz a keď som zdvihla hlavu, uvedomila som si, že všetky tri ženy sú už dávno zaborené vo vreckovkách a vzlykajú si navzájom v náručí. Dokonca aj nonna, a práve to zlomilo aj mňa.
„Milujem ťa, cimolo, vždy som miloval a naveky budem, rovnako tak tvoju matku,“ pokračoval Enzo a jeho hlas znel s každým slovom slabšie. „Vás všetky. Prosím neplačte, nechcem vám spôsobovať bolesť...“
„Niekedy láska za tú bolesť stojí,“ prehovorila nonna pevným hlasom aj napriek slzám, čo sa jej liali po tvári.
     Enzo ich všetky prešiel pohľadom, svoju mamu, ktorá pri ňom vždy stála a odmietla ho opustiť dokonca aj v chorobe a so smrťou na jazyku, Rosetu, svoju vernú zamestnankyňu a priateľku, ktorá si ho vážila, Viviu, ktorej bol ako otec, keď ju ten jej opustil. A napokon sa zastavil na mne, na jedinom človeku, ktorý nebol hodný jeho lásky, pretože som ho zradila a nechala samého, rovnako ako on mňa, aj ja som ho hlboko ranila a nič z toho som nemohla vziať preč. Desať rokov som sa zadúšala krivdou a nenávisťou, namiesto toho, aby som sa snažila nájsť a pochopiť dôvod, prečo urobil to, čo urobil. Presvedčila som samú seba, že nie je dôležitý, že ho preklínam a nemám rada, keď v skutočnosti...
Nebola to pravda.
V hĺbke svojej duše, v tom zlomenom, boľavom mieste som cítila, že som len klamala samu seba. Vďaka bolesti, ktorú som pociťovala, keď sa na mňa takto díval, poslednýkrát, som si uvedomila, aká som bola hlúpa.
„Ľúbim ťa, ocko,“ zaševelila som. Usmial sa na mňa, tým typickým širokým úsmevom, aký som si pamätala z detstva. Dal mi kúsok toho, čo som považovala za stratené aj napriek tomu, že ho to muselo bolieť. Potom bez varovanie ten úsmev zmizol, viečka mu klesli ako opona po konci predstavenia a hruď sa ustálila.
Ruka, ktorú som stále zvierala vo svojej, ochabla. 



  Hm, no, tak čo, už brúsite nože? :) 
P. S. Tí, čo sú šťastní ako ja a majú prázdniny, tak si ich poriadne užite a tí, čo nie... No, držím palce, aby ste to vydržali ;)