Side Effect [His Bad Boy Ways #3]

11. Neželaná pripomienka

Tak sa zase ozývam :3 Ospravedlňujem sa, neviem koľkí z vás si všimli oznam na profile, ale s robotou naozaj nestíham pridávať tak často a ani písať, keďže sa vraciam taká unavená, že koniec... :D Snáď vám to vynhradí nová kapitola, hoci to nebude nič prelomové :) A dopredu upozorňujem, že ďalšia kapitola bude zase až cez víkend. Zatiaľ sa majte pekne ;) 

Jade

Ani môj vzťah s Colom, alebo čo sme to medzi sebou mali, ma dlho nedokázal rozptýliť, dokonca aj jeho kreslo- doslovné, masážne, vy perverzáci!- má po pár dňoch omrzelo. Bol jediný v mojom okolí, s kým som mohla tráviť nudné letné dni, keďže všetci boli v práci a vynadali by mi v momente, ako by som im zavolala. Na sex už viac nedošlo, to sme sa dohodli ešte v ten večer po jarmoku a aj keď som mu to nechcela priznať, stávali sa z nás čosi ako priatelia.

„No tak, zdvíhaj sa, musím do práce," vyháňal ma so smiechom. Ležala som rozvalená na jeho gauči, nohy mi trčali vo vzduchu, hlava visela dolu z pohovky, čo som sa tak nudila.

„Ale ja sa nudím," zabedákala som.

„Tak sa choď nudiť k sebe," ukázal cez okno na môj byt. „Šéf ma vyhodí, ak prídem neskoro." S frflaním a hundraním všetkého možného som sa teda pozviechala a vyšuchtala sa z jeho dverí. Mohla som, samozrejme, viac naliehať a uplatniť svoje presviedčacie schopnosti, ale chápala som ho, pracuje v najlepšom hoteli v celej Minnesote a ja som vážne nechcela, aby o taký skvelý flek prišiel kvôli mne.

Odpratala som sa k sebe, zvalila sa tento raz na svoju pohovku a len tak civela do ticha a prázdna môjho príbytku. Toto bol presne ten dôvod, prečo som letné prázdniny neznášala- všetci kamaráti sa odtrepú niekam preč alebo sú neustále v práci, všetky seriály dopozerám posledné školské týždne a potom len dva mesiace zúfalo vzdychám do vankúša, ako sa strašne nudím.

Napadlo mi, že pôjdem maľovať, ale ešte skôr, ako som sa vôbec zdvihla na nohy, mi bolo jasné, že dnes zo mňa nič nebude, jednoducho som nemala tvorivú náladu. Rovnako to bolo s varením, keď som v chladničke našla len nejaké pozostatky toho, čo zostalo spred týždňa. Namrzene som si vzdychla, zaplesla dvere spotrebiča a vypadla von do toho nechutného tepla niečo schopné nakúpiť.

Ako sa v mojom košíku ocitli dve fľaše červeného vína, to je vážne nad moje chápanie. Len som si tak stála pri chladiacich boxoch, prezerala hotové jedlá a rozmýšľala, či si kúpiť to alebo zavolať Tannerovi, nech mi donesie pizzu. Po večeroch robil v bowlingu, ale za denného svetla roznášal pizzu, čo sa mi len hodilo. V jednej chvíli som bola tam a v tej ďalšej už držala v rukách Pinot Noir a hádzala ho do košíka. Šialené!

Stará pani za pultom, majiteľka obchodíka, ma počastovala priateľským úsmevom rovnako ako vždy, keď som sem zavítala. Za ten čas som už nadobudla pocit, že sa cíti rovnako osamelá ako ja v tejto chvíli a srdce mi proste nedovolilo neprehodiť s ňou vetu- dve.

„Ako sa dnes máte, Breena?" opýtala som sa. Dovolila mi volať ju krstným menom, za tie roky, čo tu bývam, som si pomaly pripadala, ako keby to bola moja stará mama alebo čo.

„Dobre, dobre, ďakujem za opýtanie, drahá," odvetila pomaly. „A čo ty, moja milá? Vidím, že chystáš romantický večer."

Zasmiala som sa. „Možno tak pre jedného."

„Také krásne dievča ako vy," vravela, „nechce sa mi veriť, že nemáš nápadníka."

„To isté môžem povedať ja o vás, Breena," žmurkla som na ňu.