Side Effect [His Bad Boy Ways #3]

18. Opojná náruč zabudnutia

Veľmi som sľubovala kapitolu ešte cez prázdniny, ale akosi mi to nevyšlo, takže sa ozývam až teraz. Snáď ste si užili prázdniny a...yay, už nám zostáva len mesiac a 19 dní do Vianoc! :D Mimochodom, chcem sa vám aj prostredníctvom novej kapitoly poďakovať za 2K followers, naozaj to pre mňa veľa znamená :) 

 Jade

„Poznáme sa?" nadhodila som nepresvedčivo, keď mi kývol, aby som sa posadila oproti nemu.

„Osobne nie, ale počul som o vás už neskutočne veľa." Nepochybne bol Talian, to som videla podľa tej jeho opálenej pokožky, hoci tie blond vlasy by mohli byť trochu mätúce. Z jeho hlasu zaznieval ľahký prízvuk, nevytrénované ucho by ho ani nezachytilo, ale ja som taliančinu ako dieťa počúvala takmer denne. Šokovalo ma, že si to ešte stále pamätám.

„Som Salvatore, blízky priateľ Enza," predstavil sa mi.

Salvatore Ferragamo, ten slávny výrobca topánok? napadlo mi ako prvé. Potom sa však moja ľahkovážny myseľ pozastavila nad posledným slovom a prisahám bohu, že som na pár sekúnd prestala dýchať a srdce sa bálo čo i len pohnúť. Lorenzo, tak sa volal môj otec, ale nikdy som nepočula, že by ho niekto vlastne volal celým menom, pre všetkých bol známy ako jednoducho Enzo.

Nezmohla som sa na slovo. Po tom liste a čo sa v ňom písalo, mi napadlo, že o ňom budem počuť, ale ani v tom najdivokejšom sne by mi nenapadlo, že sa to stane naozaj a tak rýchlo. Teda, márne som na akýkoľvek náznak jeho existencie čakala desať rokov a teraz zrazu tu predo mnou stojí chlap, ktorý ho pozná.

„Prišiel som sem v jeho mene," vravel ďalej Salvatore. „Veľmi by ho potešilo, keby si za ním prišla na zvyšok leta do Talianska."

Svaly vydali príkaz skôr ako hlava vôbec stihla zareagovať a ani som si neuvedomila ako, už som bola na nohách a fučala ako býk. Prísť za ním do Talianska, to už bolo cez čiaru.

„Robíte si srandu, všakže?!" zvolala som. „Takmer jedenásť rokov, jedenásť, na mňa zvysoka kašľal, ako keby som sa nikdy nestala a teraz k nemu mám len tak prísť, akoby nič?!"

„Jade-"

„Nie, všetky výhovorky a ospravedlnenia si môžete strčiť viete kam!" vyštekla som. „Aj teraz sem poslal vás namiesto toho, aby mi to povedal osobne, pokrytec!"

„Súdite ho prisilno, Jade," povedal pokojne, „možno tomu nebudete veriť, ale tiež to nemal ľahké."

„Hej, viem si predstaviť," zahundrala som.

Salvatore dopil svoju kávu a pomaly sa postavil. Z vrecka nohavíc vytiahol kartičku a podal mi ju. Prekrížila som si ruky na hrudi a urazene civela všade len nie naňho. S povzdychom ju položil na stôl predo mňa.

„To je moja vizitka," oznámil mi. „Lietadlo odlieta zajtra o desiatej ráno, ak si to rozmyslíte, zavolajte mi."

„Môžete čakať," zašomrala som.

„Ešte to premyslite," žiadal ma, „nezaujíma vás dôvod prečo sa tak dlho neozval? Nie ste ani trochu zvedavá, ako sa mu darí?"

Mlčala som, nielen preto, že som poriadne nevedela, čo povedať, ale tiež som si nebola istá koľko toho ešte unesiem. Otec bol citlivá téma, preto som o nej nerozprávala často, každú zmienku o ňom len ľahostajne odmávla a snažila sa ho vypudiť z mysle. Ale teraz...Cítila som sa znova ako desaťročné dievčatko, ktorému sa zrútil dokonalý svet a každú noc plakalo do vankúša a rozmýšľalo o tom, čo urobilo zle, že sa ho vlastný otec zriekol. Zuby som zatínala tak silno, až som sa bála, že si rozdrvím sklovinu, ale ani za nič na svete preňho viac nebudem plakať.