Side Effect [His Bad Boy Ways #3]

20. Zase doma

Oh...ah....long time no see :) Bola to doba, predstavte si teraz moje siahodlhé ospravedlňovačky a výhovorky, ale pravda je taká, že sa mi do SE nechcelo v poslednej dobe. Cez prázdniny budem mať hádam zase vôľu dokončiť to, ale dovtedy budú kapče bývať asi celkom ojedinele, prepáčte :/ Ale keďže je dnes ten Mikuláš a sladkosti pre vás nemám, prinášam vám darček aspoň v takejto podobe :) Enjoy! :* 

Jade

Obrovský pozemok s vlastným vinohradom, vinicou, stajňou, pristaveným domom a honosnou kamennou vilou typickou pre toskánsky vidiek, patril našej rodine už dve generácie. Môj prastarý otec zbohatol na vlastnej odrode vína a pekárňach, ktoré sú rozšírené po celej tejto časti Talianska. Talent na varenie a pečenie sme mali v rodine. Keď som bola malá, chodievali sme sem na dovolenky, vtedy tu bývali moji starí rodičia. Dedko zomrel rok pred rozvodom, otec to zrejme využil a presťahoval sa sem.

Srdce mi v hrudi búšilo ako pomätené a s každým ďalším krokom bližšie ku schodom, bližšie ku dverám, bližšie k nemu, sa mi dych stále viac a viac skracoval. Úmyselne som si celý čas civela pod nohy, dávala si pozor, aby som o niečo v mojom mizernom rozpoložení nezakopla a nestrápnila sa ešte skôr, ako otvorím ústa. Cítila som jeho pohľad, ako si ma prezerá od hlavy po päty a...Čo, porovnáva ako som za ten čas vyrástla? Alebo odhaduje, či som sa podala viac na mamu alebo naňho?

Ďakovala som Lucasovi, že tam bol, že mi svojou prítomnosťou dodával odvahu neutiecť, tak akoby som to najskôr urobila, za to, že ma jemne držal za ruku a hovoril mi tým, že to zvládnem, že som silná. Nebola som, necítila som sa tak a veľmi som sa bála, že keď sa mu pozriem do očí zmením sa na to uplakané, zlomené dievčatko, akým som v hĺbke srdca stále bola. Zvládla si to bez neho takmer jedenásť rokov, povzbudzovala som sa, k svojmu životu ho nepotrebuješ. Pekne si od neho vyprosíš vysvetlenie a koniec, konečne budeš túto kapitolu môcť zavrieť a už sa k nej nikdy nevrátiť.

Až keď sme vyšli všetky schody a Lucas zastavil, som sa zhlboka nadýchla a zdvihla hlavu. Vidieť po toľkých rokoch jeho tvár bol ako kopanec do bránice. Zostarol viac akoby som čakala, vlasy mal viac sivé ako hnedé, tmavé oči akési unavené, menej jasné, tvár strhanú, príliš bledú a plnú vrások. Vyzeral tak rozdielne ako v mojich spomienkach, že nebyť toho vrelého, úprimne šťastného úsmevu, ani by som ho nespoznala.

„Jade," oslovil ma a v tom jedinom slove bolo toľko citu, až ma pichlo pri srdci.

„Enzo," povedala som roztrasene a mierne mu kývla hlavou na pozdrav.

Musela som si pripomenúť, čo mi urobil, pripomenula som si všetky tie bezsenné noci, ktoré som kvôli nemu strávila a začínala nenávidieť samu seba, pretože som si myslela, že nie so dosť dobrá, nie preňho, nie pre seba, nie pre nikoho... Nezáležalo na tom, ako veľmi som chcela zabudnúť, aspoň na chvíľu, vrhnúť sa mu do náručia a povedať mu, ako veľmi mi chýbal. Ublížil mi a ja som mu to nemienila odpustiť tak ľahko.

„Ja som Lucas," vmiešal sa do toho Lucas a podal Enzovi ruku.

„Teší ma," usmial sa naňho, „ty si priateľ alebo nebodaj snúbenec?"

Zasmial sa. „Som len kamarát."

„Ah," hlesol a chápavo pokýval hlavou. „Poďte dnu, o vašu batožinu sa už postará Salvatore."

Vila z vonka nikdy nevyzerala nič moc, veľká tehlová budova, bývalá farma...Ale zvnútra, to už bolo niečo iné. Nikdy som nevedela nájsť správne slová, aby som vystihla tento dom- elegantný, čarovný, ako z iného sveta, luxusný, boli najčastejšie slová, ktoré som používala, keď som o ňom rozprávala. No človek to musel uzrieť na vlastné oči, aby pochopil. Dnu viedli dvojkrídlové dvere, za ktorými ležala široká chodba zdobená obrazmi po stenách a na jej konci sa nachádzala obývačka, ktorá zaberala väčšinu prízemia. V obývačke sa nachádzal aj bar, z neho viedli dvere do jedálne a odtiaľ do kuchyne, kde som ako malá trávila väčšinu času.