The Missed Runner [TMR]

✓ Kapitola SIEDMA

. : S K Y L E R : .

Skyler sa cítila hrozne. Bola len kúsok, maličký kúsok od Fleku, a ona sa zosypala ako domček z karát. Bola na seba hrozne naštvaná, no len to jej dokazovalo, že zrejme stále žije. Možno zostala za stenou cez noc a ak sa dožije rána, môže prejsť ten kúsok k Fleku. Ten kúsok k miestu, ktoré už nikdy neopustí, nech sa za stenami udeje čokoľvek...

Skyler sa vracalo vedomie. Všetky myšlienky v tme, ktorá hádam nemali konca, sa konečne rozplynuli a do očí jej vrazilo svetlo - denné svetlo. Na chvíľu otvorila oči, no hneď ich aj zavrela. Slnečné lúče na ňu boli príliš silné. Prudko sa nadýchla a potom vydýchla. Žila. To bolo hlavné.

S očami ďalej neriskovala. Nechala ich zavreté a spoliehala sa na ostatné zmysly. V tejto chvíli, presnejšie, na hmat. Rukami preto prešla po ploche pod ňou. Najskôr čakala tvrdý, vlhký, brečtanom zarastený kameň. Sklamanie však netrvalo dlho. Zacítila niečo mäkké, na dotyk hebké a zároveň drsné. A potom niečo nadýchané, z pevnej látky a s mäkkou náplňou vo vnútri.

Kožený vankúš.

Slamený matrac.

Deka ako prikrývka...

Ležala na pohodlnej, mäkkej posteli.

Skyler bola zmätená. Ak si dobre spomínala, pred svojím bezvedomím ležala na tvrdej kamennej podlahe Labyrintu, sklamaná a znechutená zo samej seba. Teraz sa cítila inak. Veľmi dobre inak. Ležala na mäkkej posteli, po bolesti hlavy nebolo ani stopy. Na narazené zápästie takmer zabudla. Myslela si, že táto chvíľa už lepšia nebude. Mýlila sa.

Začula hlas. Ťahavý medový hlas s prízvukom, ktorý ho síce len nepatrne, no i tak odlišoval od hlasov okolia. Ten samý, ktorý započula po príchode kabínou. Bol to Newtov hlas.

,,Počkám ešte chvíľu. Myslím, že už sa budí," šepol.

,,Fajn. Keby niečo, vieš koho máš volať," odpovedal mu hlas, ktorý ešte Skyler nepočula. ,,A mimochodom... to, čo sa tam udialo, bolo úžasné. Nenechaj si nahovoriť opak."

,,Clint...? Mal by si už ísť," odsekol Newt chladne. Chlapec - ako ho Newt nazval, Clint - si niečo zamrmlal popod nos. Potom nasledovalo buchnutie dverí a chlapec bol fuč. Ozval sa len Newtov povzdych a posúvanie drevenej stoličky po zemi.

Čo také úžasné sa udialo? pomyslela si Skyler. To už ale nevydržala tú tmu a otvorila oči. Slnko ju stále pichalo v očiach, ale postupne si začínala zvykať. Párkrát zamrkala, kým sa prichystala zaostriť na miesto, na ktorom sa nachádzala. Hlavu nebadateľne otočila doľava, odkiaľ sa ozýval Newtov hlas.

Blonďatý chlapec sedel na drevenej stoličke - zrejme to bola tá, na ktorej Skyler našla škatuľu s logom C.H.A.O.S.u - a rukou si prechádzal po očiach. ,,Alby ma zhodí z útesu," hlesol Newt tak ticho, až to Skyler skoro prepočula.

,,Za čo?" spýtala sa ho dievčina hlasom, ktorý nespoznávala a oprela sa lakťami o pevný matrac. Newt sa zľakol a vyvalil na dievča svoje prenikavo zelené oči.

,,Žiješ," skonštatoval a sucho sa usmial. ,,Dobre vedieť... Ako dlho si už hore?"

Skyler ticho zastonala. ,,Asi minútu. No stihla som ešte započuť, ako si vyhodil... Ako sa volal? Flint?" porozmýšľala nahlas.

Newt sa nad ňou pousmial a odpovedal. ,,Clint. Ale nebola si ďaleko," uškrnul sa. Po pár sekundách však zvážnel. ,,Ako sa cítiš? Myslím, po tom páde a tak..."

,,Skvele," odvetila Skyler uronicky. Na chvíľu sa odmlčala. ,,Vlastne zmätene. Čo sa stalo po tom... páde?"

Newt sa zamračil a zahľadel sa do zeme. Jeho pohľad zostával nečitateľný. ,,To nie je podstatné. Hlavné je, že žiješ," Newt sa to snažil skryť, ale bolo vidieť, ako si hryzie do spodnej pery. Po chvíli ticha znovu pokračoval. ,,Ako ti len mohlo napadnúť vliezť do toho poondeného Labyrintu?!" zvýšil hlas. Skyler pri tom zmene tónu trhlo dozadu.