The Missed Runner [TMR]

✓ Kapitola DVADSIATA PIATA

. : N E W T : .

Newt mal ruky celé od krvi. Z držania Benovho zvíjajúceho sa tela ho boleli svaly, z pohľadu na navreté zelené žily sa mu dvíhal žalúdok. Neznášal pohľad na bodnutých Flekárov, neznášal Plačlivce a celkovo celý Labyrint. No patrilo to k tomuto životu. Nikto sa tomu nemohol vyhnúť...

Benov stav sa zlepšil, teda aspoň na chvíľu. Museli ho priviazať k posteli, aby náhodou neutiekol a niekomu neublížil, no keď sa im to podarilo, kŕče akoby zmizli a on sa bezvládne zvalil na postel. Síce stále kričal a sem-tam mu šklblo rukou alebo nohou, ale inak bol v poriadku, a to ukončilo kopec obáv šracov na ošetrovni. Newtove však ani náhodou...

Práve zbiehal dolu schodmi, keď si všimol pootvorených dverí na chodbe na prízemí. Viedli do miestnosti pre bežcov. Newt vedel, že väčšinu zbraní majú v podzemí a táto miestnosť slúži len ako odkladací priestor a čakacia miestnosť pred otvorením brán. A práve preto do nej skoro nikto nechodil. To ho viedlo k podozreniu.

,,Newt," zvolal naňho z chodby vodcovský hlas. Alby mal napätý postoj, prstami si nervózne bubnoval po kapsách nohavíc a očami ho vyzýval, aby prišiel bližšie.

Newt akoby zabudol na pootvorené dvere. Zbehol po zvyšku schodov na zem a vybral sa priamo k Albymu. ,,Je stabilizovaný," odpovedal na nevyslovenú otázku. ,,Jeff je s ním hore na izbe a Clint zbehol po studené obklady. Teraz zostáva už iba čakať."

Alby chápavo prikývol a povzdychol si. ,,A to sme si mysleli, že už bude pokoj..."

Newt odbočil pohľadom a s prázdnym výrazom sa zahľadel do okna. Flekári len výnimočne robili svoju prácu. Väčšinou len postávali niekde v tieni stromu a počúvali výkriky Benovej agónie. Naopak tí, čo tu boli od úplného začiatku, krik pevne ignorovali a sklesnuto sa snažili navrátiť medzi chlapcov morálku. Tak to bolo vždy, nikto im to nedokázal vyhovoriť. Všetci mali strach. A oprávnený...

Alby si znova povzdychol, zotrel si pot z čela a tiež sa zapozeral cez okno na Flek. ,,Idem za nimi. Niekto im to musí vysvetliť," navrhol a na chvíľu venoval pohľad Newtovi. ,,Mal by si ísť za Skyler. Bude chcieť vedieť pravdu. A v mojom podaní... by ju nemusela prijať tak vrúcne ako v tvojom," Alby mu položil ruku na rameno.

,,Čo jej mám povedať?" spýtal sa Newt a rozhodil rukami.

Alby sa mu hlboko zahľadel do očí a pevným hlasom prehovoril. ,,Pravdu. Je koniec tajomstvám. Povedz jej pravdu..." a s tými slovami sa otočil a zmizol vo dverách.

•••

Newt už hľadal všade. Prehľadal celú Usadlosť, Záhrady, mapovaciu miestnosť, dokonca aj Krvín a klietku. Skyler však nikde nenašiel. Mal obavy, že sa znovu naštvala a vybehla do Labyrintu, ale Minho ho pevne presviedčal o tom, že je to nezmysel. Keď totiž z Labyrintu vybehne bodnutý bežec, asi by každému doplo, že ísť do Labyrintu hneď po tom je pekne pritiahnuté za vlasy...

Skúsil teda prehľadať les. Predieral sa pomedzi stromy, očami skákal z jednej strany na druhú a snažil sa v tej kope zelene zbadať niečo povedomé. Svetlé hnedé vlasy, striebornú rukoväť meča alebo hocičo iné, čo by dokazovalo, že tu to dievča je. Nič však nenachádzal. Teda dokým nevkročil na Cmiter...

To miesto neznášal. Páchlo to tam smrťou a pri pohľade na provizórne drevené kríže ho zakaždým bodlo pri srdci. Koľko deciek ešte musí zomrieť, kým nájdu východ?

Odrazu sa však od jedného z hrobov ozval vzlyk. Spoznal ho okamžite. Pomaly sa otočil k spomenutému hrobu a s úľavou si povzdychol.

Bola tam. Sedela na zemi s kolenami prisunutými k brade, trojštvrťové béžové nohavice mala špinavé od hliny a vo vlasoch zviazaných vo vysokom cope jej uviazli listy a malé drevené vetvičky. Líca mala jemne ružové a oči začervenané od sĺz. No i cez to všetko bola rovnako krásna ako inokedy.