The Missed Runner [TMR]

✓ Kapitola SEDEMNÁSTA

. : S K Y L E R : .

Pätnásť minút...

Už pätnásť minút sedela na jeho posteli, zvierala mu ruku a premeriavala si jeho pokojnú tvár.

Dosť sa za ten mesiac zmenil. Jeho vlasy boli o trošku dlhšie, po tvári sa mu ťahalo strnisko a schudol. Hrozne schudol...

Skyler naňho hľadela ako na mŕtvolu. I keď vyzeral dvakrát lepšie ako v kabíne, jeho pleť ešte stále nenabrala tú energickú farbu, ktorou žiaril v jej snoch. Vedela, že Jeff a Clint robia, čo môžu, ale očividne to nestačilo. S bledou tvárou, chladnou kožou a mŕtvym výrazom vyzeral ako mátoha.

Skyler sa nedokázala dlhšie pozerať na jeho pokojnú tvár a odvrátila pohľad. V kuse si pohrávala s jeho rukou, dokonca - ak sa nikto nepozeral - ho po nej i hladila. Teraz ju len pevne zvierala a hrýzla si pritom spodnú peru.

,,Prečo si to urobil?" zašepkala a krátkym pohľadom si premerala jeho tvár. Akoby čakala, že otvorí oči a odpovie jej. ,,Prečo si musel byť taký tvrdohlavý? Nemohol si ma proste počúvnuť, vykopnúť dvere a utiecť? Nebolo by to pre oboch jednoduchšie?" vyčítala mu. Z jediného dotyku dokázala pocítiť, ako sa mu zrýchlil tep srdca.

Uškrnula sa.

,,Dokonca aj v bezvedomí si rovnaký nervák ako keď si pri zmysloch," zašepkala mu do ucha a krivo sa usmiala. ,,Ale aj tak za všetko môžeš ty, si si toho vedomí, že?"

Tobias neodpovedal. Ako inak... Skyler sa však nevzdávala. ,,Je tu bez teba nuda, vieš o tom?" spýtala sa ho o trochu hlasnejšie. ,,Chýbajú mi tie časy, keď sme spolu robili somariny. Na tomto mieste sa veľa z nich urobiť nedá, zvlášť keď si na to sám. Vieš ty vôbec, že som bola týždeň na samotke? Zavreli ma do diery a nosili mi len chlieb a vodu. Len kvôli tomu, že som si na chvíľu vybehla za steny!" Pokrútila hlavou. Ani si to neuvedomila a preplietla si s Tobiasom prsty. Nemohla si dovoliť pokaziť túto chvíľku premýšľaním o tom, čo robí zle a čo nie. Bola to len jedna z mála, kedy s ním mohla byť sama. Úplne sama.

,,Pf... A teraz?" pokračovala po krátkej odmlke. ,,Tak teraz tam behávam každý deň. Pre mňa žiadna výhra, vieš, aký som športovec. Ale ak si Newt myslí, že to zvládnem..."

Odrazu sa mu pohol jeden prst. Len s ním na chvíľu šklblo.

Skyler sa musela zasmiať. ,,Ty už od nervov chytáš aj kŕče?" spýtala sa so smutným úskrnom a položila mu hlavu na hruď. ,,Toto mi nerob," zašepkala. ,,Nehraj sa na to, že to zvládneš. Nedávaj mi zbytočné nádeje. Len sa prebuď a... Ži."

Nečakala na jeho odpoveď. Trhane sa nadýchla a vydýchla. Sústredila sa len na jeho dvíhajúci sa hrudník a tiché nádychy. Všetko okolo už pre ňu prestávalo existovať.

Teda až na tú sirénu...

Jej tichá chvíľka sa v okamihu vytratila. Hlboko si povzdychla a zoskočila z Tobiasovej postele.

,,Prepáč, už budem musieť ísť. Ale vrátim sa čo najskôr, sľubujem. Dúfam, že spravíš to samé..." Venovala mu smutný úsmev a po dlhej dobe uvoľnila jeho ruku. Rozmýšľala, či by mu nemala dať pusu na čelo, alebo ho narýchlo objať, ale prišlo jej to príliš prehnané. Tak sa naňho len krátko usmiala a vyšla z jeho izby.

•••

Schody brala po troch. Nebála sa, že sa potkne ako to bývalo pred pár týždňami. Po tých každodenných návštevách si už ako-tak zvykla...