The Missed Runner [TMR]

✓ Kapitola DVADSIATA DRUHÁ

. : S K Y L E R : .

Skyler sa nemohla prestať usmievať.

Aj po niekoľkých dlhých chvíľach, ktoré strávila v hlasovacej miestnosti, si nemohla pomôcť. Stále cítila Newtovu prítomnosť, teplo, ktoré z neho sálalo, vôňu zeme, ktorú vdychovala z jeho trička, tie sladké popraskané pery, ktorými ju bozkával a mozoľnaté ruky, ktorými ju hladil po chrbte a upokojoval jej plač a trasúce sa dlane...

Keby na to všetko nemyslela od tej chvíle, čo ju Alby s krikom dostal zo strechy, do chvíle, čo naňho musela asi hodinu čakať na stoličke v strede hlasovacej miestnosti, myslela by si, že to bol sen. Ani by sa tomu nedivila... Vonku už nebolo ani stopy po teplých slnečných lúčoch, steny už dávno splnili prácu ochrancov Fleku a na tmavej oblohe, kde-tu sfarbenej fialkastými farbami, už dlhšiu dobu žiarili hviezdy. Skyler by si myslela, že to všetko sa odohralo len v jej snoch, že Tobias stále spí na ošetrovni niekde nad jej hlavou a že Newt ju berie len za dievča, ktoré sa nejakým omylom dostalo do Labyrintu plného chlapcov.

Lenže všetko jej to prišlo také živé... Tá bolesť, slzy, chvejúce sa ruky, Newtove objatia a bozky, Alby vrieskajúci po nej z chodby s tvárou tak červenou od hnevu, že vyzeral ako tlejúci uhlík. Pri tých spomienkach jej nezostalo nič iné, len sa nad nimi pousmiať. Bolo to síce nepraktické po tom všetkom, čo sa stalo, ale stále lepšie než plač.

Čo sa týkalo Tobiasa, dopadol horšie ako Skyler. Alby s vodcami ho zavreli do Lochu, aj keď ich to stálo pár škrabancov a rozbitých pier. Newta za ním už radšej neposielali, aby nevznikli ďalšie komplikácie. Popravde... Skyler by mu to aj tak nedovolila. Ani ona sa už neodvážila ísť za ním. Verila, že Alby si ho už dá do poriadku.

Ako sa zdalo, každý šrac mal v ten večer plné ruky práce. Newt udržiaval morálku zaskočených Flekárov. Medikusi ošetrovali škrabance po Tobiasovom útoku. Bežci spokojne kreslili mapy v mapovacej miestnosti. Gally so svojimi stavbármi opravovali dvere na prízemí a hádzali pri tom kyslé pohľady - na čom sa Skyler smiala asi najviac. Tobias naštvane zatínal päste a búchal do všetkých stien Lochu, zatiaľ čo Alby stál pri mrežiach a tlačil doňho informácie, ktoré by mu pomohli upokojiť sa.

Skyler, tá, čo by sa mala triasť pred Albyho hnevom a prosiť na kolenách o milosť, tá, čo by mala práve teraz sedieť v Lochu vedľa Tobiasa a tá, čo zatajila svoje spomienky všetkým okrem Newta, a tým si zaslúžila vražedný pohľad najväčšieho vodcu Fleku, práve sedela na stoličke v drevom obloženej miestnosti bez okien, lakťami sa opierala o stehná s päsťami pod bradou a s tupým pohľadom plným myšlienok hľadela na niekoľko stoličiek pred sebou. Na tvári jej stále svietil malý nezbedný úsmev, ale aj ten už pomaly vyprchával. Skyler totiž vedela, že čoskoro príde Alby a udelí jej trest.

Vedela, že ju počul, keď sa snažila prehovoriť Tobiasovi do duše a čo všetko omylom vypustila z úst. A ona nevedela, či by sa mala báť, alebo nad tým ľahostajne mávnuť rukou, pretože verila, že ten hrejivý pocit v jej vnútri len tak niečo nepokazí...

,,Chcem niekoho pred Loch. Nech to spraví ktokoľvek, stavbár, vreciar, bežec, je mi to fuk... Hlavne nech ho má niekto pod kontrolou. A nech má k dispozícii jedlo a vodu, jasné?" ozval sa z chodby hrubý hlas. Miešal sa s hlasmi, ktoré vychádzali z jedálne - chalani sa už zbiehali na večeru. Ale Skyler by ten hlas spoznala všade, mučil ju v jej živote na Fleku, dokonca aj v snoch.

Prichádzal Alby, ako inak...

Dvere sa vŕzgavo otvorili a dnu vkročil tmavý chlapec v bledom tričku a maskáčových kapsáčoch. V jednej ruke držal kľúče od Lochu a v druhej ešte stále zvieral kľučku dverí. Upieral na Skyler ten chladný pohľad plný nenávisti, pohŕdania, nechápavosti a sem-tam bezmocnosti. Všetky štyri emócie dokázal do jedného pohľadu vložiť jedine on.