Papierové kvety

Kapitola 1. - Chlapec z balkóna

Odomkla som vchod a vošla z rozpáleného sídliska do príjemného chládku. Cez dierky na poštovej schránke presvitalo čosi biele. Položila som smetiak na zem a vybrala podlhovastú obálku s mojím menom. Vedela som, čo je v nej a aj bez toho, aby som si pozrela odosielateľa. Zastrčila som si ju do vrecka šortiek a zdvihla kôš.

Výťah sa opäť zasekol, musela som vyjsť pešo na piate poschodie. Snažila som sa nenápadne prešmyknúť do izby, aby si ma mama nevšimla a nevymyslela mi ďalšiu prácu. Je hrozne otravné mať rodiča učiteľa. Celé prázdniny vám dýcha na krk.

„Marika," zakričala na mňa, keď som už-už za sebou zatvárala dvere na izbe. Rýchlo som vytiahla obálku z vrecka a hodila ju na posteľ. Skôr či neskôr sa to dozvie, ale ešte som nemala chuť o tom hovoriť a tváriť sa nadšene.

„Idem zavárať a potrebujem, aby si vybehla kúpiť desať kíl cukru."

V duchu som zaúpela. Desať kíl?

„Marika, prestaň robiť grimasy a vezmi si tašku."

No dobre, tak som nezaúpela iba v duchu.

„Nemôžeme počkať na Lenu? Autom by to bolo pohodlnejšie."

„Lenka príde z práce bohviekedy a otca s tým nebudem otravovať. Prečo okolo toho toľko narobíš?"

Zašomrala som pod nosom, lebo nahlas som sa neodvážila a obula si naspäť žabky, ktoré som len pred chvíľou odkopla v chodbe. Mama mi do rúk strčila dvadsať eur a hnusnú károvanú kabelu na kolieskach, aby som tých desať kíl uniesla.

Ponáhľala som sa cez sídlisko, aby si ma nikto nevšimol, hoci to bolo len málo pravdepodobné. Vyzerala som ako bláznivá bezdomovkyňa, ktorá chodila vyberať kontajnery s podobnou kabelou, ibaže tá jej bola o trochu modernejšia. Odkedy začali prázdniny, bolo to tu vymreté. Všetci odišli na dovolenky, kúpaliská alebo chaty. Aj naši plánovali dovolenku v Chorvátsku, len čo otec dostane voľno. Tešila som sa, pretože sme mali ísť spolu s Reznerovcami – rodinou mojej najlepšej kamarátky Veroniky. Čakal nás týždeň pri mori, večery na terase s cvrlikajúcimi cikádami a opálení Chorváti.

Spiatočná cesta mi trvala omnoho dlhšie, pretože ťažká kabela mi každú chvíľu narážala do nôh. Kúsok pred vchodom mi zazvonil telefón. Podľa tónu som rozoznala, že volá Veronika.

„Ahóóój," revala mi do ucha. „Máš sa? Ako to zvládaš bezo mňa?"

V pozadí hučala voda a ozýval sa smiech. Veronikina rodina trávila prvý prázdninový týždeň splavovaním Váhu. Prehltla som trochu závisti a utrela si pot z čela.

„Som v jednom kole, ani sa nestíham nudiť." Neklamala som, fakt som bola neustále zamestnaná... vynášaním smetí, upratovaním pivnice, umývaním riadov.

„Práve mi volal brat, že už prišla odpoveď z univerzity," v hlase som jej počula nadšenie. Ani som nemusela hádať. Prijali ju. „A čo ty?"

„Ešte neviem." Ďalšia polopravda. Naozaj som nevedela, obálka ležala neotvorená na posteli.

„To nič, určite príde. Možno ťa už čaká v schránke," snažila sa ma utešiť Verča.

„Už som pred vchodom, potom ti zavolám," ukončila som rýchlo hovor.

Kým som vyteperila desaťkilový nákup o päť poschodí vyššie, mala som pocit, že vypustím dušu. Zvalila som sa na taburetku na chodbe a masírovala si zápästia. Z izby sa vynorila mama s náručou plnou špinavej bielizne.

„Marika, prečo si mi nepovedala, že ťa prijali?"

Okamžite mi oči padli na biely roh obálky vytŕčajúci z vrecka maminej šatovky. Krucinál, mala som ju lepšie schovať. Mama nepozná slovo súkromie. Pokiaľ žijem pod jej strechou, nemám právo na nič osobné. Unavene som sa postavila.

„Veď o nič nejde," mykla som plecom.

Mama udivene zdvihla obočie.

„Akože o nič nejde? Ty sa snáď netešíš?"

Ďalšie myknutie plecom, tentoraz to však skôr vyzeralo, ako keby mi začínal nejaký záchvat. Celá tvár sa mi skrivila.

„Maruška," mama urobila krok ku mne, „neber si to tak, srdiečko." Nemohla ma ani objať kvôli špinavej bielizni. „Viem, že si chcela ísť na tie múzické umenia, ale toto budeš mať lepšie, ver mi. Stabilnejšie. Ľahšie si nájdeš prácu. Uvidíš, že raz to oceníš."

Prikývla som a snažila sa popri nej prekĺznuť do izby, aby som sa chvíľu mohla sebaľutovať.

„Prosím ťa, už mi doprala práčka, príď vyvešať bielizeň, dobre?"

Okrem slova súkromie, aj slovo oddych je u nás tabu. Mama je v neustálom pohybe. Keď doumýva, doupratuje, dovarí a doperie, začne všetko odznovu. Ani večer si nevie dať pokoj. Pri televízii žehlí alebo vyšíva. V slovníku som si našla, že na to existuje pomenovanie – ergaziománia – a dá sa to liečiť, ale pred mamou si netrúfnem povedať to nahlas.

Rezignovane som sa odvliekla za ňou do kúpeľne a vyteperila plný kôš vypratých zvrškov na balkón. Slnko ešte stálo vysoko, ale na tejto strane už bol tieň. Starostlivo som zakolíkovala bielizeň a na chvíľu sa oprela o zábradlie. Konečne som našla miesto, kde som mohla byť chvíľu sama. Schovaná pred očami sídliska za posteľnými plachtami a žltými návliečkami na periny, začala som oberať suché lístky oleandra vo veľkom črepníku. Prstom som skúsila, či pôda v črepníku pod bugénvileou a mandevilou bola dostatočne vlhká. Vzdychla som si, keď som zbadala suchú, popraskanú pôdu v črepníku v rohu balkóna, kde mi zhorela na slnku fuchsia. Nech robím čo robím, nech do tohto kúta posadím čokoľvek, horúčava odrazená od steny lodžie mi všetky rastliny spáli.

Zo zeme som zdvihla plastovú krhličku s odstátou vodou, aby som poliala durman. Kým som toto všetko robila, šomrala som si pod nos. Sťažovala som sa celému vesmíru, aké je nespravodlivé, že som nemohla ísť na školu, na ktorú som sa chcela dostať. Namiesto toho strávim päť rokov bifľovaním nemčiny a slovenčiny.

„Stále lepšie, ako stráviť päť rokov na úrade práce alebo štúdiom chovu mliekového hovädzieho dobytka, nie?" ozvalo sa zo susedného balkóna.

Preľakla som sa tak veľmi, až mi krhlička vyletela z ruky, prešmykla sa pomedzi tyčky a s buchotom dopadla na balkón pod nami. Novotná zas bude mať rečí.

Nahnevane som nakukla cez zábradlie do susednej lodžie. Na prahu balkónových dverí sedel bledý chalan s tmavými vlasmi a modrými očami. Usúdila som, že musel byť dosť vysoký podľa toho, ako pod sebou krčil nohy. A tiež podľa toho, ako sa nado mnou týčil na základnej škole, keď ma ťahal za hrubý vrkoč a posmieval sa mi, že som mrkva. Moja prvá myšlienka sa týkala toho, akú prezývku mi vymyslí teraz, ak ma videl trepať sa s desiatimi kilami cukru v taške na kolieskach, ktorá vyzerá, ako keby som ju ušila z koberca, ktorý som ukradla z detského centra, kde do neho malé nožičky celé roky zadupávali piškóty a detské zvratky.

---

Ako som sľúbila, prichádza nový príbeh. Aby som sa neopakovala, skúsim teraz celkom iný, než boli tie doterajšie :-)

Obálka zatiaľ nič moc, musím poprosiť Pink_Unicorn_3, a potom uvidíte krásny nový cover :-) Zatiaľ snáď postačí tento :-)