Papierové kvety

Kapitola 30. - Po operácii

V deň Denisovej operácie som išla do školy. Myslela som, že medzi ľuďmi to bude lepšie, doma by som sa asi zbláznila. Ale bola som k ničomu. Na prednáškach som kreslila do zošita žalude ako severský symbol života a nesmrteľnosti, na cvičeniach som iritovala profesorov, lebo som bola duchom neprítomná. Radšej som sa zbalila a presťahovala do bufetu.

Všade okolo mňa sedeli ľudia, popíjali kávu, veselo sa rozprávali. Nenávidela som ich. Nenávidela a závidela som im za to, že boli rovnako mladí ako Denis, a nemali iné starosti, než ako podvádzať na písomkách a čo si obliecť na diskotéku. Rozčuľovali ma. Nebolo fér, že oni sa tu mohli pretŕčať po bufete, kým Denis musel ležať na bielom sterilnom stole, prikrytý bielou plachtou a ktosi sa mu vŕtal v hrudi. Bolo mi zo všetkého zle. Napokon som predsa len usúdila, že doma mi bude najlepšie, pretože sa vyhnem sociálnemu kontaktu.

Keďže rodičia sa ešte nevrátili z práce a Lenka si odkrúcala posledné dva zmluvné mesiace, mala som byt iba pre seba. Inokedy by som skákala od nadšenia, púšťala si hlasnú hudbu, užívala si voľnú kúpeľňu a pchala sa čipsami pred telkou. V ten deň som na nič z toho nemala chuť. Bála som sa o Denisa. Bála som sa aj o seba. Denisa operovali a ja som bola troska. Ako by som vyzerala, keby zomrel? Dokázala by som ešte niekedy normálne fungovať? Začala som premýšľať nad tým, či mama nemala pravdu, keď vravela, že by ma to mohlo navždy poznačiť. Akurát s tým prišla neskoro. V tom čase som už bola do Denisa beznádejne zamilovaná.

Keď sa ozvali kľúče v zámku, utekala som sa schovať na balkón. Stále som netúžila s nikým hovoriť. Pohľadom som prechádzala po kvetoch. Pamätala som si význam každého z nich. Presne som vedela, ktoré vyrobil Denis a ktoré ja. Za zatvorenými očami som si dokázala vybaviť každú jeho črtu, uhol medzi lícom a ramenom, keď nakláňal hlavu, plné pery, oblúk jeho obočia. Medzi papierovými kvetmi sa čosi zabelelo. Obálka. Zmätene som ju vylovila. Ako sa sem dostala?

Roztrhla som ju a rýchlo prebehla tých pár riadkov. Potom som sa chrbtom oprela o stenu, zošuchla sa dolu a rozplakala sa. Slzy sa vpíjali do úhľadného písma Denisovho otca. Jeho mama dodržala sľub. Dali mi vedieť, ako dopadla operácia.

„Ježišikriste, Marika," spľasla mama rukami, keď ma zbadala vyjsť z balkóna. Plakala som a do toho som sa smiala ako šialenec.

„On žije, mami, zvládol to," mávala som listom.

Mama síce vôbec nechápala, o čom hovorím, ale viditeľne sa jej uľavilo, že mi nepreskočilo.

„Myslíš Denisa?" opýtala sa opatrne.

„Koho iného? Myslíš, že chodím s viacerými chorými chalanmi?" Už som si mohla dovoliť žartovať.

Prevrátila očami.

„Písal ti?"

„To jeho otec. Denisovi dnes voperovali nové srdce. Všetko vyšlo, ako malo. Teraz spí. Rodičia čakali celý čas v nemocnici. Keď ho previezli na oddelenie, jeho ocino si domov odbehol po nejaké veci a nechal mi odkaz. Denis bude žiť! Sú tam s ním a čakajú, kedy sa preberie!"

Mama rezignovala. Nech už mala akékoľvek výhrady voči chodeniu s chorých chalanom, moja radosť ju zrejme nakazila. Úsmev sa jej rozširoval, pošúchala si vlhnúce oči.

„Som rada, že bude v poriadku. Pozdrav odo mňa jeho rodičov, dobre?"

„Ako vieš, že s nimi budem?" žmurkla som na ňu.

„Marika, si moja dcéra a poznám ťa nejaký ten piatok. Je mi jasné, že teraz ťa už nič nezastaví a hneď ako sa bude dať, pôjdeš obsmŕdať do nemocnice, rozchod-nerozchod."

„Hovoríš o mne, ako keby som bola nejaká stalkerka alebo psychopatka," zamračila som sa.

Rozosmiala sa.

„Popravde, práve teraz vyzeráš tak trochu šialene."

Musela som jej dať za pravdu.

Vedela som, že ma dnes k nemu nepustia, ale potrebovala som byť aspoň niekde blízko. Umyla som si opuchnutú tvár, z balkóna vzala zopár papierových kvetov a zviazala ich do kytice. Potom som bežala do nemocnice.

„Dobrý deň," pozdravila som jeho rodičov, keď som na nich narazila vo vestibule pri kávomate.

Pani Majerníková sa obrátila a keď si všimla papierovú kyticu, usmiala sa. Vôbec som nedokázala uveriť, že to bola tá žena, ktorá ma v potravinách zvozila pod čiernu zem.

„Ahoj, Majka," odzdravila. „Čo hlava?"

Mimovoľne som si pošúchala hrču na zátylku.

„Prežijem," usmiala som sa späť. „Ešte spí?"

„Áno. Už by sa mal pomaly prebrať, tak čakáme. Ale obávam sa, že ťa k nemu nepustia."

„To je v poriadku, ani som to nečakala. Len som vás chcela poprosiť – mohli by ste mu toto dať niekam na nočný stolík? Teda ak nejaký má."

Prikývla.

„Má. Dám mu to do pohára, aby ich uvidel, keď sa preberie."

„Ďakujem. Za všetko," pozrela som na pána Majerníka. Snáď pochopil, že som mu ďakovala za odkaz.

Chodila som do nemocnice každý deň. Zatiaľ ma za ním nepustili, ale vedela som, že jedného dňa to príde.

„Majka, práve ho previezli na normálnu izbu. Myslím, že už by mohol prijímať návštevy," kývla na mňa sestrička, keď som ako vždy sedela na tvrdej stoličke a snažila sa učiť na zápočty.

Vyskočila som ako postrelená a papiere sa rozleteli po celej chodbe. Prihladila som si vlasy a nesmelo vošla za ňou do dlhej chodby. Srdce mi bilo od nedočkavosti. Rukou mi ukázala, ktorá izba je jeho.

Potichu som zaklopala a odchýlila dvere. Denis spal. Vyzeral neskutočne pokojný. Bledé zimné slnko sa mu ligotalo vo vlasoch. Zrejme sa mu niečo snívalo, pretože sa mu v spánku trepotali mihalnice. Na nočnom stolíku stála farebná papierová kytica.

Pritiahla som si stoličku k posteli a sadla si. Túžila som sa ho dotknúť, ale bála som sa. Sledovala som, ako mu pod viečkami behajú oči, ako sa mu pravidelne zdvíhal hrudník a občas vydal nejaký zvuk. Netuším, ako dlho som tam sedela, pretože som si zvykla na čakanie. Opäť sa mu zachveli viečka, ale tentoraz sa trochu poodchýlili. Zatajila som dych. Odrazu som sa strašne bála. Čo ak ten rozchod bol naozaj? Čo ak ma už nemal rád, len ja som si to vyložila po svojom?

Otvoril oči a zamrkal. Jeho prvý pohľad zablúdil ku kytici a máličko sa usmial. Zrejme mal vo zvyku pozrieť sa na ňu vždy po prebudení. Zahrialo ma to vnútri. Potom zaostril na postavu sediacu pri posteli. Na mňa.

„Mája," vydýchol.

Mája, takže nezabudol.

---

Dúfam, že touto kapitolou som upokojila všetky dušičky, ktoré sa strachovali o Denisa :-) Ale ešte nie je koniec, zajtra pokračujeme a ešte bude nejaký ten zádrheľ :-)