Papierové kvety

Kapitola 34. - Bije len pre teba

Denis sedel na posteli, chrbtom sa opieral o vankúš. Konečne na sebe nemal pyžamo, ale tepláky a tričko. Vlasy mu trčali na všetky strany od ležania. Tešila som sa, ako mu ich o chvíľu uhladím. Po dlhom čase vyzeral ako normálny chalan, ktorý sa váľa vo svojej izbe a zabíja čas. Keď ma zbadal, vyskočil a vzal mi podnos.

„Nemal by si sa namáhať," pokarhala som ho.

Pregúlil očami.

„Dva čaje snáď už len odnesiem, nie?"

Položil ich na písací stôl a ponúkol mi stoličku. V izbe svietila iba nočná lampa, nábytok a predmety v jej žltom svetle vyzerali mäkko a útulne, prívetivo. Uľavilo sa mi, pretože jeho izbu som si pamätala ako bledú, sterilnú, strohú, plnú prístrojov a ostrých hrán.

„Kým som bol v nemocnici, naši konečne vypratali všetky prístroje," povedal, akoby mi čítal myšlienky. „Napojený na všetku tu techniku som si pripadal ako nejaký kyborg."

Upila som si z čaju a vyzrela von oknom. Bolo zvláštne vidieť z cudzieho okna na chlp rovnaký výhľad, ako z toho môjho. Možno preto sme boli si Denis a ja takí podobní. Celý život sme bývali na tom istom sídlisku, dýchali ten istý vzduch, chodili do tej istej základnej školy, dívali sa von na rovnaké domy, stromy a ľudí.

„Prečo si ma tak obzeráš?" spozornela som, keď som si všimla, že Denis zo mňa nespúšťa oči.

„Je to zvláštne, že sme toľké roky bývali vedľa seba, a nikdy sme sa nerozprávali. A ešte čudnejšie je mať ťa u mňa v izbe."

„Vidíš, teraz by som ja teba mohla obviniť z toho, že som z núdze cnosť. Keby si nemal zdravotný problém, nikdy by si si ma nevšimol."

„To je možno pravda," pritakal zamyslene, „ale nie je to tak v živote takmer vždy? Väčšina ľudí sa stretne a zamiluje náhodou."

Denis ma chytil za ruku a aj s kolieskovou stoličkou ma pritiahol k sebe. Pobozkal ma do dlane.

„Deje sa niečo?" opýtal sa, keď videl, že som akosi posmutnela.

„Nie, len..." vzdychla som si. Nechcela som kaziť túto krásnu chvíľu.

„No tak, mne môžeš povedať všetko."

Ako som mohla odolať tým premenlivým očiam?

„Tvoja mama hovorila, že prvý rok je kritický. A potom ďalšie tri. Nikdy si nebudem môcť byť celkom istá, že..."

„Že čo?"

„Že ťa nestratím."

Objal ma okolo pása a položil si hlavu na moje stehná. Pohladila som ho po vlasoch.

„Mája, človek si nikdy nemôže byť ničím istý. Aj keby som bol zdravý, každý deň by ma mohlo zraziť auto, alebo by do mňa mohol vraziť blesk, niekto by ma mohol zmlátiť cestou domov z diskotéky. Musíš sa zmieriť s tým, že samotný život je riziko. Každý deň treba žiť tak, ako keby bol posledný."

„To je nejaký citát?"

„Asi áno, len netuším, komu som ho ukradol."

Zdvihol hlavu a potiahol ma k sebe na posteľ.

„Nebolí ťa to?" spýtala som sa, lebo som nevedela, ako si môžem ľahnúť, aby som ho netlačila.

„Ani nie, len je to taký čudný pocit," pošúchal si hrudník.

„Môžem?" ukázala som na tričko.

Keď prikývol, vyhrnula som mu ho hore.

„Hej, mama je hneď vedľa," nadvihol obočie.

Prevrátila som očami.

„Nemusíš sa báť o svoj pás cudnosti, som zvedavá len na jazvu."

Prstami som prešla po červenom zvrásnenom tkanive. Prekvapilo ma, aká je veľká. Ťahala sa od jamky pod hrdlom až pod prsia.

„Neboj sa," zašepkal z ničoho-nič Denis.

„Nebojím sa, je to len jazva."

„Tak som to nemyslel. Nemusíš mať o mňa strach, zvládnem to. Kým mám teba, zvládnem všetko na svete. Keď som ležal v horúčke s infekciou, myslel som na teba. Že ťa tu nemôžem nechať. Len vďaka tebe moje telo neodmietlo srdce. Povedal som mu, že musí biť pre teba. Mám ťa príliš rád na to, aby som umrel." Prikryl mi dlaň rukou a pritisol silnejšie na hruď. Cez hrudný kôš som cítila jeho tep. Nosom mi prešiel po spánku. Keď som obrátila hlavu k nemu, pobozkal ma na čelo. „Cítiš, Mája, ako bije?" opýtal sa. 

Keď som prikývla, pobozkal ma na ústa a spokojne povedal:

„Bije len pre teba."

---

Sobotná kapitola je na svete :-) Zajtra nás čaká už len jedna posledná, čisto pre radosť Denis a Maja :-) Žiadne komplikácie, ani zádrhele, len pekný koniec pre potešenie :-)