Papierové kvety

Kapitola 11. - Prázdny balkón

Keď sa ani na tretí deň na balkóne nič nepohlo, vedela som, že som to definitívne pokašľala. Jeho krásny purpurový hyacint zrejme znamenal „Prepáč, vydesila si ma a už sa s tebou nemôžem ďalej stretávať."

Sedávala som na balkóne sama, občas som nakukla na dvere susedného balkóna, dokonca som zachytila nejaký pohyb za záclonou, ale von nevyšiel nik. Nemohla som sa mu ani ospravedlniť, nemala som na neho číslo. A vlastne ani neviem, čo by som mu povedala. Že som ho pobozkala omylom? Že som totálne šibnutá a mám nejakú poruchu, ktorá ma núti bozkávať cudzích ľudí?

Večer som letargicky ležala na gauči v obývačke, pretože Lena v izbe telefonovala a nedokázala som počúvať jej prihoretý chichot. V telke bežala nejaká kriminálka, ale vnímala som ju len jedným okom a jedným uchom, zvyšok hlavy zamestnávali myšlienky na Denisa. Ako netopier som s natiahnutým druhým uchom načúvala, či sa vedľa na balkóne neozve nejaký zvuk, ale bolo ticho.

Keď začala reklama, otec sa postavil z kresla a prisadol si ku mne.

„Dokedy som ti dal domáce väzenie?" ďobol mi prstom do brucha. Skrútila som sa. Vedel, že som šteklivá a mieril presne.

„Do konca mojich úbohých dní," prevrátila som očami.

„Mama hovorila, že ste spolu varili lekvár. Je veľmi dobrý," prisadol si.

„Uhm."

„A tiež hovorila, že si jej v poslednom čase naozaj pomáhala."

„Oci, prepáč, nemám chuť konverzovať, je mi tak trochu nanič."

Potľapkal ma po kolene.

„Jasné, Marika, už som ticho. Len som tým chcel povedať, že som ti práve ukončil domáce väzenie. Trochu mi praskli nervy, mám toho teraz v robote vyše hlavy. Za jednu hádku som ti hneď nemusel napariť doživotie."

„To je okej," mávla som rukou.

Skončila reklama a oco sa vrátil do kresla. Podľa všetkého som mala vystreliť z gauča a vybehnúť von osláviť koniec väzenia, ale vlastne som nemala kam ísť. Sídlisko bolo vymreté, Veronika v Chorvátsku a Denis zrejme vo svojej izbe robil... hm, nevedela som o ňom dokonca ani to, čo robil, keď práve nesedel na balkóne. Nevedela som o ňom takmer nič okrem toho, že som ho zúfalo túžila vidieť.

Po kriminálke som sa vrátila do izby, ale Lena stále kvákala s kamarátkou. Snažila som sa sústrediť na čítanie, ale ani to mi nešlo. Surfovala som na internete, pozerala si stránky s kvetmi, aké majú významy. Chcela som sa cítiť aspoň o trochu bližšie k nemu.

Narazila som na stránku o cíniách.

„Tigrovanou cíniou vyjadríme, že myslíme na neprítomného priateľa."

Bingo! Presne toto by som chcela vyjadriť. A keďže som nemala iný spôsob, vzala som papier, lepidlo a nožnice, presunula svoju improvizovanú dielničku do kuchyne a do polnoci lepila maličké okvetné lístky na drevenú byľku. Okamžite som ju išla zastoknúť do črepníka, nechcelo sa mi čakať do rána. Sídlisko bolo tmavé a tiché. Nadýchla som sa vzduchu, ktorý sa po západe slnka konečne trochu ochladil. Zo zvyku som nazrela na vedľajší balkón. V Denisovej izbe sa svietilo. Cez hustú záclonu som nerozoznala takmer nič, len to, že zrejme ešte nespal.

„Si tam?" potichu som zasyčala, aby som nepobudila celý vchod.

Nič.

„Nespíš ešte?" skúsila som trochu hlasnejšie.

Vnútri sa pohol obrys postavy. Neuveriteľne som sa potešila. Lenže postava iba prešla k náprotivnej stene, stisla vypínač a izba sa ponorila do tmy.

---

Majka to pokašľala, tak si to teraz musí vyžrať :-)