Papierové kvety

Kapitola 26. - Denis je doma!

Koncom septembra mi začala škola. Trochu ma vydesilo, keď na nás rovno na prvej prednáške začala profesorka po nemecky. Celkom som si od toho za leto odvykla, drsný jazyk mi trhal uši. Po chvíli ma rozbolela hlava a už sa mi ju nechcelo počúvať. V tom momente som nenávidela našich za to, že som skysla práve tu.

Myslela som na Veroniku, ktorá sa dostala na masmediálnu komunikáciu. Už keď sme si vyberali školy, pozerali sme predmety. Masová kultúra, kreatívny ateliér, kultové audiovizuálne diela. Pche, to posledné znamenalo, že sedia v kine a pozerajú populárne filmy.

Strašne som sa zahanbila za to, ako som jej práve vtedy závidela. Zhnusene som zatvorila zošit a vykašľala sa na robenie poznámok. Aj tak tu dlho nevydržím, pomyslela som si. Ostanem našim doma na krku, nech si so mnou robia, čo chcú. Môj život je aj tak totálne nafigu, horšie to byť už nemôže.

Ale mohlo, pretože do školy som cestovala autobusom. Takmer každé ráno som vídala Veroniku. Bolo to čudné, pretože sme sa vlastne nikdy nepohádali. Pozdravili sme sa ako kamošky, sadli si vedľa seba a desať minút sa trápne usmievali a vymieňali si správy o počasí. Nemali sme si čo povedať. Po niekoľkých dňoch sme si už vedľa seba ani nesadali, len sme si kývli hlavou a išli každá na opačný koniec autobusu. Všimla som si, že Verča si našla novú kamošku, zrejme spolužiačku. Fungovali podľa rovnakého vzorca, ako kedysi my dve. Veronika v jednom kuse rozprávala, tá druhá počúvala. Netrápilo ma, že nemám kamarátku, nikoho som nechcela. Okrem Denisa. Stále vo mne občas hrklo, keď som počula niečo a okamžite mi napadlo, ako mu to musím povedať, a odrazu som si uvedomila, že sa so mnou rozišiel.

Nemala som žiadne nové správy. Mama určite počula v obchode nejaké klebety, ale doma o ňom nehovorila a ja som o ňom nechcela začínať pred ňou. Zatvárala som sa doma, flákala školu a zo zotrvačnosti lepila papierové kvety, pretože to bolo jediné, čo mi po Denisovi zostalo. Ružový klinček – nikdy na teba nezabudnem; červená ruža – stále ťa milujem; nezábudka, ktorej význam by pochopil snáď každý. Zapichávala som ich do záhonov na balkón a dávala pozor, aby ich improvizovaný skleník chránil.

V škole sme práve preberali poéziu Paula Celana. Nikdy som neobľubovala básničky. Buď mi pripadali príliš sladké a priehľadné, alebo som ich nedokázala dešifrovať, a to ma zase rozčuľovalo. Ale Celan bol iný. Nahnevaný. Smutný. Okamžite som sa do neho zamilovala, pretože som sa v jeho pocitoch našla.

Ako som kráčala domov a rozhŕňala teniskou napadané lístie, v hlave som si recitovala dnešnú báseň.

Jeseň pojedá svoje listy z mojej ruky; sme priatelia.

Z orechov vylupujeme čas a učíme ho chodiť:

Potom sa čas navráti do svojej škrupiny.

Mala som pocit, že je to o mne, že v mojom vnútri je jeseň, že Denis pre mňa vylúpol čas z orecha ako Popoluška plesové šaty. Každý deň s ním bol krásny... až kým som tieto dni nemusela vrátiť späť, odkiaľ prišli. Profesorka vysvetľovala symbolizmus básne celkom inak, ale básne sú predsa o tom, aby si ich každý interpretoval po svojom, nie?

„Ahoj, dlho sme sa nevideli," pozdravil ma ktosi, keď som zabočila za roh.

Zdvihla som hlavu. Predo mnou stál Miro. Pozerala som mu rovno do očí. Ako to, že kedysi sa mi zdal taký vysoký a pekný? Aha, už viem, zvykla som si pozerať na Denisa dohora. Zvykla som si na jeho premenlivú farbu očí. Popri ňom vyzeral Miro strašne... obyčajne a nudne.

„Čau," kývla som a pokračovala ďalej.

„Ideš domov? Máme rovnakú cestu, potrebujem čosi zaniesť," ukazoval mi akési cédečka. Bože, ako veľmi ma to nezaujímalo. Chcela som len zaliezť do izby, pustiť si hudbu a začať pracovať na seminárke, ktorú som odkladala už celú večnosť.

„Dostal som sa na právo," rapotal. Celkom dobre mohol hovoriť po nemecky, jeho hlas mal na moju centrálnu nervovú sústavu podobný efekt. Liezol mi na nervy. Ako som ho mohla kedysi počúvať?

Uvedomila som si, že Denis ma pokazil. Strašne som sa na neho chcela hnevať, že už nikdy sa nedokážem vrátiť do tej starej Majky, ktorá veselo trkotala s Veronikou a Mirom o ničom. Ukázal mi, že vzťah môže vyzerať inak, že dvaja si môžu rozumieť na celkom inej úrovni a baviť sa o úžasných veciach, ktorým nikto iný nerozumie. Mama mala istým spôsobom pravdu – pokazil ma pre každý ďalší vzťah. Ako mi mohol iba za pár týždňov vliezť tak hlboko pod kožu? Chcela som sa na neho hnevať, ale nedokázala som to. Stále som ho milovala.

„Už som doma," ukázala som s úľavou na náš vchod. Inštinktívne som pozrela hore na papierový záhon. Skoro som odpadla, keď som na susednom balkóne videla postavu. Chlapčenskú. Denisa som si s nikým nemohla pomýliť. Žil! Bol doma!

Bez pozdravu som tam Mira nechala stáť a vyletela do bytu. Ani som sa nevyzliekla, rovno som utekala na balkón a zanechávala po sebe blatisté stopy na koberci.

---

Dnes opäť trochu neskoro, ale predsa :-) A ďakujem za všetky vaše úžasné komentáre a povzbudenia včera :-* Ste úžasné a ja som strašne rada, že vás mám :-*