Papierové kvety

Kapitola 16. - Lena a jej trable

„Prečo teraz?" opýtala som sa zmätene.

„Vadí ti to?"

„Nie, len ma to prekvapuje."

„Neviem. Povedal som si, že keď už to vieš... sama sa môžeš rozhodnúť, či áno alebo nie."

„Prečo by som nemala chcieť?"

Vystrel ruku a začal vyratúvať na prstoch.

„Nemôžem chodiť von, čiže na rande, kino a podobné akcie by si musela zabudnúť. Nemôžme spolu tráviť celé dni, pretože väčšinu času musím ležať a oddychovať. No a perspektíva do vzdialenejšej budúcnosti je... povedzme dosť hmlistá."

Uvedomovala som si všetky riziká. Nič z toho mi neprekážalo, okrem tej budúcnosti.

„Máš nejaký limit? Dokedy srdce vydrží?"

„Nie. Závisí to od toho, ako sa budem namáhať a ako bude choroba postupovať. Žiadne záruky."

Pretrela som si spotené čelo. Začínala ma bolieť hlava. Aj Denis vyzeral vyčerpaný.

„Mal by si si ísť ľahnúť. Vidíme sa zajtra?" postavila som sa.

„Iste," usmial sa trochu smutne. Keď som vedela, akú námahu musí vynaložiť jeho srdce pri preliezaní balkóna, zaprisahala som sa, že to už nikdy nesmie zopakovať.

V noci som nemohla spať. Prehadzovala som sa na posteli, nedokázala som si nájsť vhodnú polohu. Tlačili ma myšlienky.

„Prečo si to nepovedala našim?" ozval sa do tmy Lenin hlas.

„Prosím?"

„Mohla si im povedať, že si ma videla. Bola by si za hrdinku."

Posadila som sa a oprela o vankúš. Lena nevyzerala, že ma obviňuje alebo sa chce hádať.

„Premýšľala som nad tým, ale načo? Len by ich to mrzelo. Je to koniec-koncov tvoja vec, čo robíš."

„Vďaka."

Izba stíchla.

„Prečo to vlastne robíš?" opýtala som sa po chvíli.

Lena zašuchotala paplónom.

„Nezarábam až tak dobre, ako to vyzerá. Hovorím to len kvôli našim. Preto som ti nepožičala na Chorvátsko, nemala som z čoho. Môj šéf je hrozný kretén. Stále mi dáva oplzlé návrhy a keď odmietam, strháva mi prémie."

„Prečo nedáš výpoveď?"

„Viem, že sa hneváš, že ťa otec núti ísť na nemčinu a slovenčinu, ale pozri na mňa. Mňa nenútili, nechali ma vybrať si a vybrala som si zle. Sotva som si našla nejakú robotu. Preto sa bojím dať výpoveď – že ostanem našim na krku celkom nezamestnaná."

Nikdy sme sa takto so sestrou nerozprávali. Zistila som, že to bolo celkom príjemné.

„Je mi to ľúto."

„Aj mne."

Obidve sme si vzdychli.

„Majuš?"

„Hm?"

„Viem, že sa na balkóne stretávaš s nejakým chalanom. To je ten Denis, o ktorom mama vravela, že je chorý na srdce?"

Zamyslene som zapínala a rozopínala gombík na perine.

„To je on."

„Chodíš s ním?"

„Nie. Uvažujem nad tým, ale neviem, čo mám urobiť."

„Páči sa ti?"

„Viac než to. Som do neho blázon."

„Tak potom prečo váhaš?"

„Bojím sa."

Lenina tmavá postava sa posadila na posteli.

„Z nás dvoch si ty vždy bola väčšia bojovníčka, ničoho si sa nebála. Myslím, že to zvládneš, nech už to dopadne akokoľvek."

„Ďakujem."

Už sme nič nehovorili, ale obidve sme ešte hodnú chvíľu nemohli zaspať a civeli do plafóna.

---

Z nejakého dôvodu mi dnes wtp nechce dovoliť nič publikovať, tak dúfam, že túto časť vidíte. Inak dobré ráno :-)