Papierové kvety

Kapitola 6. - Do Chorvátska sa nepôjde

Konečne bol pondelok, skončilo mi domáce väzenie a Reznerovci sa vrátili z dovolenky. Celý deň som čakala na správu od Veroniky, a keď mi napísala, okamžite som utekala za ňou.

„Ahoj, aká si nádherne opálená," vyobjímala som ju, ako keby sme sa nevideli sto rokov namiesto mesiaca.

„Poviem ti, splavovanie Váhu rozhodne nie je ľahké, ale stálo to zato. Mali sme úžasného inštruktora, takého svalnatého chalana, stále nosil šatku na hlave. Každý večer sme sa stretávali v jedálni, no a posledný deň sme si vymenili čísla a mailové adresy, priznal sa, že celý čas som sa mu páčila, len si netrúfol nič povedať kvôli rodičom, ale nakoniec sa odhodlal a ja som strašne radalebobolprostebohovský..." Veronika rozprávala a rozprávala o zážitkoch, o spaní pod stanom, o záverečnej diskotéke na lodi, o chalanoch, ktorí si od nej pýtali čísla. Občas som mala pocit, že ani nedelila slová, že sa nenadychovala, len aby to zo seba čo najskôr dostala von. Mala toľko zážitkov, že to vyzeralo, ako keby prežila desať životov, nie pár týždňov dovolenky.

„Aj ja som niekoho stretla," povedala som, keď konečne urobila mikrosekundovú prestávku, aby sa nadýchla.

Doširoka roztvorila oči.

„A kde? Veď si mala domáce väzenie. Pokiaľ viem, nikde si nebola a tu na sídlisku skapal pes."

„Pamätáš si toho frajera zo základnej školy, ktorý nám vždy robil zle?"

„Denisa Majerníka?"

„Presne toho. Až teraz som zistila, že býva vo vedľajšom vchode. Je čudné, že sme boli v podstate susedmi, ale nikdy som o tom nevedela. Teda vedela som, že je z tohto sídliska, ale nikdy by mi nenapadlo, že sme balkónoví susedia."

„Stále je taký kretén?"

„Práveže vôbec. Vyzerá to, ako keby mu transplantovali osobnosť."

„A stále tak dobre vyzerá?"

Musela som sa zamyslieť, či áno alebo nie. Rozhodne už nebol taký frajer, ako kedysi, nemal silné reči a cigaretu prilepenú na perách.

„Je iný, ale áno, vyzerá dobre. Má strašne dlhé mihalnice a vlasy mu stále padajú do očí. No a oči má tiež také zvláštne, občas modré, inokedy sivé alebo zelené. A chodil na poľnohospodársku, dokáže neuveriteľne rozprávať o kvetoch..."

Chystala som sa jej povedať legendu o ružiach a všetko, ale zistila som, že Veronika ma počúvala už len na pol ucha a čakala, kým sa budem potrebovať nadýchnuť ja, aby mi stihla dopovedať o tom, ako jednu noc išli na nočný splav a niekto sa ju pokúsil pobozkať priamo na perejach.

Na sekundu ma to zamrzelo, ale vlastne mi to až tak nevadilo, pretože som si spomenula na Denisove slová o tom, že čo sa povie na balkóne, zostane na balkóne. Mať tajomstvo môže byť predsa celkom príjemné. Zvyšok večera sme sa rozprávali o dovolenke v Chorvátsku, plánovali, čo si vezmeme a čo tam budeme robiť.

Domov som prišla v lepšej nálade, než som mala celý posledný mesiac. Nevadilo mi, že Lena si púšťala nahlas svoju debilnú nezávislú hudbu, ani to, že môj napoly zabalený kufor bol otvorený a veci prehrabané. Tá krava určite zisťovala, či som si nevzala nič z jej vzácneho majetku.

Kľakla som si k nemu a pustila sa do urovnávania pokrčeného oblečenia.

„Nemusíš si robiť vrásky, pokojne sa môžeš vybaliť. Do Chorvátska sa nejde," povedala Lena a sladko sa usmiala.

Zamrzla som. Netušila som, či si zo mňa len nerobí srandu, aby mi vrátila toho tlstého klauna.

„Nejaká zmena? Kam teda pôjdeme, keď nie do Chorvátska?"

Pozrela do zrkadla na toaletnom stolíku a oči sa nám stretli.

„Nikam. Nakoniec si to otec dobre zrátal a naši sa rozhodli, že tento rok ostanú doma."

Stiahlo mi hrdlo. To nemohla myslieť vážne. Videla som na nej, že si to užíva. Jej to mohlo byť jedno, ona sa aj tak nikam nechystala, ale každoročná dovolenka s Reznerovcami bol vrchol môjho leta. Nechcela som uveriť tomu, že by sme nikam nešli.

Vyskočila som od kufra a vbehla do kuchyne.

„Mami, je to pravda?" vyhŕkla som.

Obrátila sa ku mne od umývania riadov.

„Čo či je pravda?"

„Že tento rok nejdeme do Chorvátska?"

Bez slova sa otočila späť k drezu.

„Je mi ľúto, Marika, otec nedostal prémie."

Cítila som, že slzy sa už tlačili do očí.

„A Reznerovci idú?"

Mama sklonila hlavu trochu nižšie.

„Asi áno, veď vieš, že oni si to môžu dovoliť."

Žmolila som si lem trička v rukách.

„Mami, a nemohla by som ísť s nimi? Ušetrili by ste náklady na cestovanie, zviezla by som sa s nimi, jedla by som len máličko, ubytovanie nestojí veľa, pokojne by som spala na zemi. Prosím?" vystrúhala som najprosebnejšiu tvár, akú som len dokázala.

Unavene vypustila vodu a vysušila si ruky do utierky.

„Dobre vieš, že keby sa dalo, veľmi rada by som ťa pustila, ale tento rok to proste nevyjde. Naozaj ma to mrzí."

Mohla som sa ísť ešte opýtať otca, ale bolo mi jasné, že keď som neprešla cez mamu, on by mi to nedovolil určite.

Odvliekla som sa do izby a hodila sa na posteľ. Po lícach sa mi kotúľali slzy ako hrachy.

„Tak vidíš, neklamala som," povedala Lena víťazoslávne.

Opuchnutými očami som na ňu pozrela. Odrazu som ju videla ako svoju poslednú šancu.

„Leni, prosím ťa, ty zarábaš toľko, že nevieš, čo s peniazmi. Nepožičala by si mi na Chorvátsko? Išla by som s Reznerovcami."

Lena na mňa pozrela spoza časopisu.

„Za to, aká si na mňa bola potvora, si nezaslúžiš ani cent," povedala a vrátila sa k čítaniu.

Možno som už vtedy mala vedieť, že to znelo akosi menej štipľavo, než obyčajne, ale bola som taká nahnevaná, že som to ani nechcela vidieť.

„Vieš čo si? Si hrozná sebecká mrcha!" zarevala som na ňu.

„Prestaň po mne ziapať," vrátila mi.

„Len našich vyciciavaš a preto nemáme prachy, aby sme mohli ísť na dovolenku. Ty si všetkému na vine!"

 „Čo si to povedala?" odhodila časopis  a postavila sa.

 „Že si obyčajná vyžieračka," sotila som ju. Drgla do stolíka s hrmotom zhodila fotky v rámiku.  

Do izby vtrhol otec.

„Nemôže tu byť ani chvíľu pokoj?" zahučal na nás. „Človek príde unavený z práce, chce si chvíľu oddýchnuť, a vy dve si nedáte povedať. Kto to začal?"

„No kto," uškrnula sa posmešne Lena a mrkla na mňa.

„Domáce väzenie. Týždeň," povedal a tresol dvermi.

„To nie je spravodlivé! A nemali ste ani toľko slušnosti, aby ste mi to oznámili! Kedy ste mi to chceli povedať?"

„Takto sa so mnou rozprávať nebudeš!" očervenel otec. „Dva týždne!"

V tom momente mi bolo jedno, či tu skysnem hoci aj celé leto, pretože s Veronikou v Chorvátsku som aj tak nemala za kým iným ísť.

Vybehla som na balkón, sadla si pod oleander a rozplakala sa.