Majke nič nevychádza tak, ako by si želala. Nemohla ísť na školu, ktorú si vybrala, stroskotá dovolenka s kamarátkou, doma ju nikto nepočúva. Jedného dňa však vyjde na balkón a chlapec odvedľa zmení jej život viac, než by si kedy dokázala predstaviť.
Denis na balkóne už nebol. Vedela som však, že žije, že je doma, takže operácia musela dopadnúť dobre! Štyri mesiace, zahrmelo mi v hlave, ale hneď som to potlačila. Bolo to strašne málo, ale niekedy aj málo stačí. Stačili mi štyri týždne, aby som sa do neho zamilovala tak, ako niektorí ľudia nemilujú celý svoj život. Niekedy na tie najväčšie veci stačí najmenej času.
Skúsila som vytočiť jeho číslo, ale zrušil môj hovor. Zamrazilo ma. Nerátala som s tým, že so mnou nebude chcieť hovoriť. Myslela som, že ma vykúkal, preto stál na balkóne. Kruci! Až vtedy som si uvedomila, že ma asi videl s Mirom. Dúfam, že si to nevysvetlil tak, že ma niekto chodí odprevádzať domov!
„Denis!" zakričala som na neho. Už mi bolo jedno, že ma počujú jeho rodičia, potrebovala som s ním hovoriť.
Denis bol niekde tam, za tou hustou záclonou, a ja som ho musela vidieť. Netrúfla som si druhý raz preliezať balkón. Namiesto toho som urobila na koberci blatistú cestičku smerom na chodbu a von, k vedľajšiemu vchodu, hore schodmi na piate poschodie. Nedokázala som čakať na výťah. Zaklopala som, ale popri hučaní v ušiach sa mi to zdalo prislabé. Stlačila som zvonček a držala a držala. Neodídem, pokiaľ s ním nebudem môcť hovoriť osamote, nacvičovala som si v duchu, čo poviem, keď mi otvorí jeho mama.
Otvoril mi však samotný Denis!
„Bože, ty si doma! Kedy ťa pustili? Dnes? Včera? Prečo si mi hneď nezavolal?"
Chrlila som na neho otázky, pretože ak by som nerozprávala, musela by som sa mu hodiť okolo krku, a toho som sa trochu bála. Nevedela som, v akom stave bol po operácii. Vyzeral trochu zmätene a – na moje sklamanie – vôbec nie potešene.
Zrejme som ho vytiahla z postele, pretože na jednej strane mal zležané vlasy, kým na druhej mu stáli. Potlačila som nutkanie uhladiť mu ich. Oči mal dnes sivé ako búrkový mrak.
„Ako si vedela, že som doma?" opýtal sa chladne.
„Videla som ťa na balkóne a ..." slová mizli do prázdna. Vôbec to nebolo zvítanie, aké som si predstavovala.
„Majka, nedostala si list?"
Nepovedal mi Mája. V očiach ma zaštípali slzy.
„Dostala. Myslela som ..."
„Prepáč, nemôžem tu dlho stáť." Potiahol si lem pyžamového kabátika nižšie a začal pomaly privierať dvere. „Všetko, čo som napísal, platí."
„Prečo?" Neodvážila som sa vložiť nohu medzi tie dvere, stála som ako socha.
„Pre ten istý dôvod, ako vždy. Nie je to voči tebe fér."
„Samozrejme, že je to fér. Som dospelá, vybrala som si to sama!" brada sa mi trápne triasla, začala som sa premieňať na zošúverenú repu.
„Nevybrala, len som ti prischol. Zvykla si si na mňa, lebo si kvôli domácemu väzeniu musela trčať doma."
„Denis, blúzniš? Nikto ma do ničoho nenútil. Sedávala som s tebou na balkóne, aj keď mi otec zaracha zrušil!"
Potriasol hlavou, akoby si nedokázal utriasť myšlienky. Uhýbal mi pohľadom.
„Prepáč, Majka, musím už ísť," sklopil zrak a jemne privrel dvere.
Oprela som sa o ne chrbtom a zviezla sa na rohožku. Napadla mi ďalšia Celanova báseň.
Stále ťa vidím: Ozvenu,
ktorej sa dotknú precítené
slová na hrane rozlúčenia.
Tvoja tvár sa pomaly odvracia,
Keď odrazu sa vo mne zažne žiara ako z lampy,
Presne v bode
Kde človek najbolestnejšie hovorí Nikdy.
Dovtedy som ani len netušila, že v človeku existuje bod, v ktorom sa hovorí nikdy. Ja som ten svoj práve našla. Nie je to pekné miesto.
---
Asi ste si všimli, že mám rada Celana asi ako jedného z mála básnikov. V slovenčine ani češtine som nenašla preklady týchto básní, tak som si dovolila ich voľne preložiť z nemčiny, snáď sa Celan príliš neobracia v hrobe.
Niektoré z vás chceli vedieť, ako vyzerajú balkóny/lodžie, na ktorých sa Maja a Denis stretávali. Nenašla som presne ten obrázok, ako som mala na mysli, ale je to kombinácia týchto dvoch obrázkov:
¡Ay! Esta imagen no sigue nuestras pautas de contenido. Para continuar la publicación, intente quitarla o subir otra.
¡Ay! Esta imagen no sigue nuestras pautas de contenido. Para continuar la publicación, intente quitarla o subir otra.
Je to taký dvojbalkón, na koncoch s murovanou stenou ako na druhom obrázku, čo by zodpovedalo lodžii, ale v strede je len plexisklová prepážka ako na hornom obrázku siahajúca do polovice zábradlia ako na dolnom obrázku a zábradlie je zo železných tyčiek ako na tom prvom obrázku, aby sa dalo preliezť a držať sa cez neho za ruky.
Dúfam, že som vás ešte viac nedomotala :-) Takže je to kategorizované ako balkón alebo lodžia podľa vás?
Dievčatá, strašne moc ďakujem za všetky komentáre a hlasy a podporu a úplne všetko. Som rada, že vás mám :-* L.
P.S. Konečne som narazila na niekoho, kto mi pripomína Denisa - Sean O'Pry. Máte lepšie návrhy?
