Papierové kvety

Kapitola 21. - Telo za záclonou

Vonku sa trochu ochladilo. Strašne som sa toho bála, pretože ak by začalo pršať alebo by fúkal silný vietor, kde by sme sa s Denisom stretávali? Mne by nevadil ani nečas, ale on si nemohol dovoliť ochorieť. Navyše by som nezniesla, keby sa mu niečo stalo kvôli mne.

Obávala som sa aj o papierový záhon. Slnko mu nevadilo, ale dážď by zmyl farby a zničil krep.

„Možno by sme mohli vyrobiť malý skleník," navrhol Denis. Hovoril síce v množnom čísle, ale bolo mi jasné, že to bude moja úloha, pretože za posledné dni ho unavovalo aj sedieť a dýchať. Pod jeho dohľadom som pozapichovala do pôdy špajle, na ne som natiahla a prilepila igelitovú fóliu. Vytvorila som štít proti vetru aj dažďu. Kiež by som tak mohla vytvoriť štít aj pre Denisa.

„Hneď som tu, musím si ísť dať lieky," povedal a namáhavo sa postavil.

„Nemám ti pomôcť?" Nechcela som, aby to vyznelo, že sa k nim pozývam, ale jeho rodičia neboli doma a vtedy som sa vždy o neho bála.

„Vďaka, to snáď ešte zvládnem," usmial sa, ale bolo to trochu cez zuby. Nevedela som, či od námahy alebo preto, že sa trochu nahneval, že som sa ponúkla, ako keby bol nesvojprávny.

Odšuchtal sa dovnútra, balkónové dvere nechal otvorené. Piplala som sa s fóliou, upevňovala ju, aby ani jeden kvet nezostal nechránený.

„Denis, si v poriadku?" naklonila som sa cez zábradlie a zavolala na neho, keď sa dlho nevracal.

Znútra sa nikto neozval. Nerobila som si starosti, možno vybehol na vécko.

Netušila som, koľko času ubehlo, ale už sa mi zdalo, že je tam akosi pridlho.

„Denis! Prosím, len mi odpovedz!" skúsila som znovu.

Keď sa opäť neohlásil, vytočila som jeho číslo. Mobil sa rozzvonil vnútri, ale Denis nedvihol.

Potili sa mi dlane, začínala som mať strach.

„Denis, prosím, len zakrič, dobre? Fakt som dosť nervózna."

Stále nič.

Nezostávalo mi nič iné, len sa nakloniť čo najviac cez zábradlie, aby som dovidela do izby. Cez hustú záclonu som však nič nerozoznala. Potom fúkol vietor a trochu ju nadvihol. Zachytila som obrys niečoho na zemi. Niečoho ako telo. Snažila som sa racionálne premýšľať. Možno to bol len spadnutý paplón, ale v duchu som panikárila.

Utrela som si spotené dlane do teplákov a pevne sa chytila zábradlia. Pozrela som dolu. To som nemala robiť, pretože mi ihneď prišlo zle. Potom závan vetra nadvihol záclonu druhý raz. Rozhodne to bolo telo. Denisove. Ležal na koberci tvárou dolu.

V tom momente ma nezaujímalo, koľko poschodí nad zemou sa nachádzam. City vyhrali nad primitívnym pudom sebazáchovy. Kvôli nemu by som riskovala život aj preliezaním balkónov na mrakodrape. Pevne som zovrela zábradlie, prehodila cez neho nohu. Zachytila som sa bočnej steny a s námahou preliezla. Vbehla som do jeho izby a netušila som, čo mám robiť. Nevedela som nič o jeho liekoch, o prístrojoch, o čomkoľvek. Preklínala som vlastnú hlúposť, aj jeho hrdosť, že mi nič z toho nepovedal a nechcel, aby som to videla.

Kľakla som si k nemu a prevrátila ho na chrbát. Dýchal, ale tak slabo, že sa mu takmer nedvíhal hrudník. Tvár mal bledú, pery modrasté. Málo kyslíka. Bez premýšľania som mu chytila nos a dýchla do úst. Hrudník sa nadvihol vyššie a opäť klesol. Opakovala som to, až kým ma neboleli pľúca. Vytočila som rýchlu záchrannú službu a modlila sa, aby prišiel domov niekto z jeho rodičov. Nebolo fér, že som tu bola sama. Všetky tieto prístroje, a ja som mu žiadnym z nich nedokázala pomôcť.

---

Dnes trochu meškám, tento časový posun ma každý raz zabíja :-(