Papierové kvety

Kapitola 15. - Denisova choroba

„Zistili to asi pred rokom," začal váhavo. „Býval som príšerne unavený, pri každej maličkosti som sa zadýchal, dvakrát som omdlel. Je to degeneratívna porucha chlopne, nebudem ťa nudiť lekárskymi detailami a latinskými názvami. Zhoršuje sa to. Momentálne mi srdce pracuje iba asi na dvadsať percent."

„Mama hovorila, že by si mal byť v nemocnici."

„Mal, ale vieš, aké je to hrozné? Najmä v lete, keď sú všetci kdesi na dovolenkách a ty musíš ležať v sterilnej izbe a čakať na..." prehltol, „na sestričku?" Mala som pocit, že chce povedať niečo iné, ale kvôli mne si hryzol do jazyka. „Máme doma dýchací kyslíkový prístroj, špeciálne vybavenie, v podstate takmer všetko, čo by som mal aj v nemocnici. Naši sa o mňa starajú. Je mi tu lepšie. Celé dni oddychujem, potom mám silu občas vyjsť na balkón. Sú to najkrajšie časti mojich dní." Pozrel na mňa mäkko a nežne.

„To je ten problém? Tvoja choroba, nie ja?" vyzvedala som.

Prikývol.

„Nie je fér niečo si začať, ak netuším, či to budem môcť dokončiť."

Hlas sa mi roztriasol.

„To je až také vážne?"

Mykol plecom.

„Neviem. Zhoršuje sa to. Aj minule, keď som bol chorý," naznačil úvodzovky vo vzduchu, „to nebola chrípka, ale to hlúpe srdce. Ťažko sa mi dýchalo, nevládal som vstať. Sú lepšie a horšie dni."

„Dá sa to liečiť?"

„Nie."

To už som plakala.

„Nedá sa to nijako riešiť?"

„Napojením na špeciálny prístroj, ktorý by mi pumpoval krv namiesto srdca, ale to už by som naozaj musel zostať v nemocnici pripútaný na lôžko. Potom ešte transplantácia. Som na zozname čakateľov."

Mozog odmietal spracovávať tieto informácie. Chvíľu som mala pocit, že sa mi to len sníva, že sa zobudím z nočnej mory spotená a s krikom.

„Prečo si mi to nepovedal?"

„Nechcel som, aby si ma ľutovala. Nechcel som, aby si sa na mňa pozerala tak, ako sa pozeráš teraz."

Utrela som si slzy.

„Nijako sa na teba nepozerám."

„Ale pozeráš. Predtým si si o mne myslela, že som blbý frajer zo sídliska, ktorý vyspáva opicu. Aj to mi bolo milšie, ako keď ma teraz vnímaš ako mrzáka."

Nedokázala som sa pohnúť, nič povedať, ani urobiť. Jemne mi do stehna ťukol ukazovákom.

„Prosím, povedz niečo."

Pokrútila som hlavou.

„Vadí ti, že som mrzák?"

To ma nakoplo.

„Nie si mrzák. Nevadí mi nič, čo sa ťa týka, len... koľko máš času? Nemal by si sa tak namáhať a preliezať balkóny. Okamžite by si mal ísť domov a ..."

Položil mi prst na ústa.

„Presne pre toto som ti nič nepovedal. Viem, čo môžem a nemôžem, dávam si na seba pozor, ale ako som spomínal, žijeme len raz. Podaktorí z nás len chvíľku. Treba si to užiť."

Hrýzol si spodnú peru, ukazovákom mi prechádzal po brade a sánke. Potom sa ku mne nahol a pobozkal ma.

---

Takto skoro ráno pre MiraculousCrazyGirl, aby stihla prečítať ešte pred odchodom do školy :-)