Papierové kvety

Kapitola 25. - List

Majka,

je mi strašne ľúto, že si ma našla práve ty, nebolo to voči tebe fér. Ďakujem ti však za to, že si mi zachránila život, nikdy na to nezabudnem. Mrzí ma, že ti to nemôžem povedať osobne, ale netuším, kedy sa odtiaľto dostanem.

Od toho sa odvíja druhá vec, ktorú ti chcem povedať, a síce, že som veci celkom nedomyslel. Nikdy som sa nemal púšťať do vzťahu, ktorý som nemohol naplno prežívať, prepáč mi to. Nie som zbabelec, ktorý by sa skrýval za list, keď sa s tebou rozchádza, ale asi pochopíš, že iným spôsobom to teraz nejde. Hlavne som ti to chcel povedať čo najskôr, aby si sa necítila ničím viazaná a mohla žiť ďalej. Prepáč, nechcel som ťa vodiť za nos a potom z toho vycúvať, ale okolnosti vypálili inak, než som si predstavoval.

Denis

Pod tým bolo nakreslené niečo ako hrach. Hrach?!

Potrebovala som všetky sily na to, aby som dokázala dýchať. Dnu a von, nádych a výdych. Každý pohyb ma bolel. Chcela som si myslieť, že ho niekto donútil, – napríklad mama – aby to napísal, ale vedela som, že nie. Denis nebol z tých, ktorí by si nechali niečo diktovať.

Druhá možnosť bola, že to urobil pod vplyvom liekov. Nie, určite to nemyslel naozaj, nerozišiel sa so mnou, všetko sa vysvetlí, keď sa uvidíme. Ale kedy to bude? Myšlienky mi v hlave narážali jedna do druhej ako splašené atómy. Domov som sa vrátila ako v tranze. Mama sa ma aj niečo pýtala, ale vôbec som nerozoznala, čo hovorí. Videla som, že otvára ústa, ale nepočula som kvôli hučaniu krvi v hlave.

Keby som jej bola skôr povedala, že chodím s Denisom, mohla som sa jej vyžalovať, ale ona nič nevedela. Tak tam len stála, rozprávala a ja som mala pocit, že odpadnem.

„Marika, čo je to s tebou? Nedostala si vonku úpal?" priložila mi ruku na čelo.

„Kiež by," pomyslela som si.

Vyrovnala som pokrkvaný list, zložila ho do obálky a schovala do vrecka kraťasov, aby si nič nevšimla. Cítila som sa nekonečne unavená. Ako keby som za jeden deň zostarla o tisíc rokov. V izbe som si sadla k stolu, na ktorom sa povaľovalo lepidlo a zvyšky krepového papiera z toho, ako som lepila fialku. Zmietla som ich rovno do koša, aj tak mi to všetko nebolo k ničomu.

Musela som s internetom prekonzultovať, čo znamená tá kresba hrášku.

„Sladký hrášok vyjadruje odchod, zbohom. Ďakujeme ním druhému človeku za príjemne strávený čas."

Prepadol na strach.

„Stalo sa niečo s Denisom?" opýtala sa večer Lenka, keď sa vrátila z práce a našla ma sedieť za dverami. Bolo to jediné miesto, kde ma nikto nevidel, keď vošiel do izby, pokiaľ za sebou nezatvoril. Nechcelo sa mi ísť von a nemala som odvahu vyjsť na balkón a vidieť všetky kvety. Bála som sa, že by som ich buď vytrhala, alebo sa rozplakala tak, že by som už nikdy neprestala.

„Preboha, snáď len..." zhrozila sa, keď som jej neodpovedala. Musela som vyzerať strašne.

„Rozišiel sa so mnou."

Pokrčila čelo, ako keby zle počula.

„On s tebou? Kedy? Ako?"

Chcela som jej ukázať list, ale nedokázala som sa postaviť.

Zviezla sa na zem ku mne a objala ma okolo ramien.

„Všetko bude v poriadku. Uvidíš, že sa to vyrieši."

„Ale ako sa to vyrieši, keď k nemu ani nemôžem ísť? Ani napísať mu, či zavolať. Vieš, aké je to hrozné? Ani neviem, ako je na tom, kedy pôjde na operáciu. Ako budem vedieť, ako dopadla, keď mi nikto nič nepovie? Som nahnevaná a mám strach, Leni, strašný strach. Prečo sa so mnou Denis rozišiel práve teraz? Veď mohol počkať po operácii. Čo ak sa mu zdá, že to neprežije, a takto sa chcel rozlúčiť? Rozísť sa so mnou, aby som sa netrápila, keby..."

Lenka ma chcela utešiť, ale ani ona nedokázala nájsť tie správne slová. Ani neviem, či v takýchto situáciách vôbec správne slová existujú. Opreli sme sa o seba ramenami a hlavami.

„Možno si to len zle pochopila," utešovala ma Lenka, keď som jej vysvetlila význam hrášku. „Ukáž mi to."

S námahou som sa postavila a obzerala sa, kam som hodila kraťasy, keď som sa prezliekala do pyžama.

„Moje nervy!" vyletela som z izby ako raketa. Kraťasy zobrala mama vyprať. A s nimi aj list! Nemohla som o neho prísť v práčke, bol predsa od Denisa!

Ale nemusela som si robiť starosti, list neskončil v práčke. Ležal otvorený na kuchynskom dreze. To by nebola moja zvedavá mama, aby ho neotvorila. Na sekundu som ju nenávidela.

Sedela za kuchynským stolom a vyšívala.

„Je na ňom moje meno, nemusela si ho čítať."

„Len som pozrela, či to bolo niečo dôležité, keď si si ho nechala v kraťasoch, aby som ti nevyprala list z univerzity alebo tak," pozrela na mňa takmer nahnevane.

Zhrabla som list a chcela sa ísť schovať späť do izby.

„Maja," zastavila ma. „Sadni si na chvíľu."

Prevrátila som očami.

„Musí to byť? Asi chápeš, že nemám práve náladu."

„Musí. Posaď sa."

Odložila vyšívanie.

„To je ten Denis od Majerníkov? Ktorý má choré srdce?"

„Uhm."

„Chodíš s ním?"

„Ako si si prečítala," povedala som jedovato, „tak už nie."

„Ako dlho to trvalo?"

„Chvíľu."

„Čo ti to napadlo, Majka?" jej tón zmäkol a natiahla sa ku mne. Myslela som, že ma chce utešiť, povzbudiť. Natiahla som jej ruku v ústrety.

„Začínať si s ťažko chorým chlapcom nebol dobrý nápad, mohli ste si navzájom iba ublížiť. Aspoň že on mal toľko rozumu, aby to ukončil."

Okamžite som sa odtiahla, ako keby ma uštipol had. Aj jej slová pálili ako hadí jed a zanechávali pachuť na jazyku.

„Nevedela som, že si taká úzkoprsá a budeš niekoho odsudzovať preto, že je chorý," naježila som sa.

„Ja ho neodsudzujem. Je mi ho ľúto. Aj jeho rodičov, želám ich rodine len to najlepšie. Ale neželám si, aby si si s ním vážne začínala. Si príliš mladá, na smrť máš ešte čas, mohlo by..."

Vyskočila som zo stoličky pri slove smrť.

„Si ako všetci ostatní, dopredu ho pochovávaš. Denis to zvládne. Musí."

Aj mama sa postavila. Bola vyššia ako ja, dívala sa na mňa zvrchu.

„V tom to práve je, Marika, že nemusí. Život nie je len o šťastných koncoch a ja nechcem, aby sa moja dcéra trápila príliš skoro. Jedna vec je plakať kvôli tomu, že sme ťa nepustili na diskotéku s Mirom. Druhá vec je prísť o chlapca takýmto spôsobom, mohlo by ťa to navždy poznačiť a mala by si traumu do ďalších vzťahov..."

„Ja žiadne ďalšie vzťahy nechcem!" vykríkla som a utiekla do izby. Predtým, než som za sebou tresla dverami, som ešte počula mamu šomrať „Presne o tomto som hovorila. Čo som komu urobila?".

A čo som komu urobila ja? A čo komu urobil Denis? Nikdy som nebola veriaca, ale v ten deň som si predstavila Boha. Videla som ho ako chlapíka sediaceho za hernou konzolou, stláčajúceho joystick a zostreľujúceho jednu postavičku na obrazovke za druhou. My všetci sme pre neho len jedna obrovská videohra. Einstein sa mýlil. Boh nehrá kocky, Boh hrá RPG-čka. Je to game master najväčšej role-playing game v známom vesmíre.

---

Tak už viete, čo je v liste :-) Snáď sa vám oplatilo čakať :-)