Papierové kvety

Kapitola 4. - Legenda o kvetoch

Balila som si veci do Chorvátska. Síce do odchodu ostávali ešte vyše dva týždne, ale aj tak nebolo doma čo robiť. Nevedela som sa rozhodnúť, či si vziať modré alebo zelené žabky, dvoje alebo troje plavky, a či mi treba aj tričká s dlhým rukávom. Som veľmi nerozhodná, našla som si na internete, že aj to je istý druh poruchy, volá sa abulománia, chorobná nerozhodnosť.

Sestra sa pretŕčala pred zrkadlom, v ten deň prišla domov s ďalšími novými handrami. Keby si nekupovala stále nové oblečenie, laky na nechty, kozmetiku a bohviečo, dávno sa mohla odsťahovať do podnájmu a prestať tu smrdieť. Alebo si mohla zobrať hypotéku, keď tak dobre zarábala, a kúpiť si nový byt. Ktovie, či vôbec niečo prispievala našim na domácnosť, keď ju živili a mama jej varila a prala. Lena doma nikdy ani prstom nepohla.

„Páčia sa ti tieto červené?" vytrhla ma z myšlienok a pýtala sa na nohavice.

Dostala som chuť povedať jej, že vyzerá, ako keby utiekla z cirkusu, ale chcela som si od nej požičať do Chorvátska letné šaty, takže som si hryzla do jazyka.

„Fajn. Počuj, dlho som ťa nevidela v tých kvetovaných dlhých šatách," začala som prefíkane.

Obrátila sa ku mne, zdalo sa mi, že čosi tuší. Bývali sme spolu v izbe devätnásť rokov, poznali sme sa ako staré baganče.

„Prečo?" zúžila oči.

„Ja len tak, že keby si ich nepotrebovala, či by si mi ich nepožičala do Chorvátska. Prisahám, že dám na ne pozor ako na oko v hlave, nosila by som ich len večer s našimi do reštiky." Za chrbtom som si prekrížila obidva ukazováky a prostredníky.

„Sorry, Majuš, hlásia teplo, asi ich budem potrebovať."

Zaliala ma ďalšia vlna hnevu. V tom momente som ju strašne nenávidela. Podľa mňa ani nevedela, kde sú, mala TONY handier. Krava jedna! kričala som v hlave, ale netrúfala som si nahlas, lebo keby ma počul otec, nepustil by ma von už nikdy v živote.

„Zožer si ich," zasyčala som. „A v tých nohaviciach vyzeráš ako tlstý klaun!"

Kopla som do kufra a vybehla z izby. Vládla u nás večerná klasika – mama sa motala po kuchyni, otec sedel v obývačke pred televízorom.

„Oci," pritočila som sa k nemu. „Nemohla by som ísť dnes von? Je tu strašne teplo. Len na chvíľku, veď už som doma dosť dlho."

Sotva odtrhol oči od správ. Bolo vidieť, že som ho vyrušovala. Zrejme mal v práci dlhý deň a bol rád, že mal chvíľu pokoj.

„Dokedy som ti hovoril, že máš domáce väzenie?"

„Do nedele," zamrmlala som. Nemalo zmysel klamať, on si všetko pamätal, len ma skúšal.

„Tak potom budeš doma do nedele."

Obrátil sa späť k telke. Za chrbtom som mu vyplazila jazyk - ja viem, veľmi dospelé, ale už mi doma harašilo - a išla sa schovať na balkón. Už som si dávala pozor. Kým som vyliezla von, trochu som si upravila vlasy a pozrela, či tričko nebolo pod pazuchou prederavené. Nakukla som na susedný balkón. Trochu ma sklamalo, že tam nikto nesedel.

Na balkóne bola nuda, keď som si nezobrala ani knihu. Na sídlisku sa nič nedialo, v lete bolo vymreté. Všetci dovolenkovali u starých rodičov alebo sa bavili na festivale. Nezostávalo mi nič iné, len zase skontrolovať kvety. Umierali rýchlejšie ako ovocné mušky.

„Vedela si, že kvety sa spájajú s narodením aj so smrťou?"

Dnes ma už jeho hlas nevystrašil. Uvedomila som si, že som podvedome celý čas čakala, či sa ukáže.

„To vie každý, nie?" odvrkla som, ale už menej nepríjemne ako minule. Stále som sa cítila trápne za toho Deniska. „Keď sa narodí decko, alebo aj na pohreby sa predsa nosia kvety."

„V gréckej kultúre, napríklad, to že nádherné kvety vädnú a odkvitajú, je symbolom smrti, najmä smrti mladého človeka."

Prekvapil ma. Nečakala som, že chalan ako on bude vedieť hovoriť o kvetoch a o gréckych legendách. Jemne za sebou privrel balkónové dvere a sadol si na prah. Oprela som sa o zábradlie, aby som na neho dovidela. Vlasy mal trochu dlhšie, padali mu do očí a zastrkoval si ich za ucho. V zapadajúcom slnku jeho riasy vrhali dlhé tiene na líca. Hoci bolo horúco, mal na sebe sveter.

„Poznáš príbeh o Adonisovi?" opýtal sa.

Čo - ako som chcela odseknúť, že ma to nezaujíma, bola som príliš zvedavá. Nikdy neodolám dobrému príbehu. Navyše som sa vážne nudila. Pokrútila som hlavou.

„Adonis rád chodil na lov. Jedného dňa ho napadol kanec a prepichol ho ostrými klami. Adonisov krik počula Afrodita, ktorá ho milovala, a keď k nemu dobehla, videla, ako Adonisova krv vsakuje do bielych sasaniek a farbí ich na červeno. Dovtedy existovali len biele sasanky, od tejto udalosti však rozkvitajú na niektorých miestach aj červené."

Ako rozprával, obloha sa farbila na oranžovo, červeno a fialovo. Sadla som si na náš balkónový prah, lakte si zložila na kolená, oprela o ne bradu a počúvala.

„Odkiaľ toho toľko vieš o kvetoch?"

Chvíľu mi neodpovedal. Už som si myslela, že ma nepočul. Keď som si odkašľala, aby som zopakovala otázku, konečne sa ozval:

„Chodil som na strednú poľnohospodársku a potom aj na vysokú. Viem všetko o kvetoch, stromoch, hnoji a dojení kráv."

Chtiac-nechtiac som sa musela zasmiať. Tento chalan sa ničím nepodobal na toho spratka, ktorý mi pred školou triafal snehové gule medzi oči a za golier.

---

Tak čo, je to zatiaľ iné? ;-)