Papierové kvety

Kapitola 14. - Priznanie

Ležala som v izbe a bála sa vyjsť na balkón. Čo ak je to pravda? Dúfala som, že mama iba zveličuje a nechcela som riskovať, že Denis mi jej slová potvrdí. Dávalo by to zmysel. Preto stále vyzeral bledý, unavený a chorý. Preto nikdy nevychádzal z bytu. Mal domáce väzenie od lekárov.

Počula som, že večer cvakli dvere na balkóne, Denis dnes vyšiel von ako prvý. Pretiahla som si paplón cez hlavu, ale nevydržala som to, keď som si predstavila, ako tam stojí. Potichu som vyšla von.

„Ahoj, Mája," krásne sa usmial. Posledné slnečné lúče mu farbili pokožku na karamelovo, vlasy sa mu leskli. Uľavilo sa mi. Niekto taký krásny predsa nemohol byť chorý. Určite nie vážne. „Už som si myslel, že si niekde vonku, keď ti otec zrušil domáce väzenie."

Pristúpila som k zábradliu.

„Mrzelo by ťa to?" opýtala som sa koketne a namotávala si pri tom prameň vlasov na prst.

Čudne na mňa pozrel, tak som okamžite prestala. Asi som sa zase len strápňovala, zrejme som si zase namýšľala, že ten úsmev znamenal niečo viac.

Oprel sa lakťami o zábradlie a naklonil sa ku mne. Modré oči mu žiarili. Mama to teraz fakt prestrelila, určite nebol chorý.

„A vieš, že aj mrzelo?" opýtal sa.

No nech som blázon, ak toto nebolo flirtovanie. Oprela som sa bruchom o zábradlie, už som bola celkom blízko... a Denis sa vtedy kúsok odtiahol. Zase ľadová sprcha.

„Môžem sa niečo spýtať?" odvážila som sa.

„Čokoľvek."

„Máš dievča?"

„Nie, prečo?"

„Máš nejaký problém so mnou?"

Zamračil sa.

„Nie. Majka, prečo sa pýtaš také veci?"

Ustúpila som a chrbtom sa oprela o stenu, aby som sa na neho nemusela pozerať.

„Občas sa mi zdá, že sa ti páčim, ale potom vždy zaradíš spiatočku takým spôsobom, že nechápem."

Zase nazrel do ich bytu, zatiahol závesy a preliezol zábradlie. Skrčili sme sa tak, aby nás nebolo vidno cez okno. Dotýkali sme sa ramenami, bokmi a stehnami.

„Je to strašne komplikované," vošiel si rukami do vlasov a sklonil hlavu.

„Vysvetli mi to, nie som hlúpa."

„Tak som to nemyslel, ja len... neviem ako."

Škrípavo som sa zasmiala. Možno mi to nechcel povedať, aby ma neurazil, že len nemá nič lepšie na práci, tak sa premáha a z nudy zabíja čas so mnou.

„Mama sa dnes zase vytiahla," načala som tému, aby som nemusela počúvať to príšerné ticho. „Tvrdila, že máš vážnu srdcovú chorobu."

Jeho hlava vystrelila hore.

„Čo presne hovorila?"

„Čosi o degeneratívnom ochorení. Že to máš spočítané. Také somariny."

Mlčal. Mlčal až príliš dlho a príliš sa mi vyhýbal očami. Zase mi naskočili zimomriavky ako pri obede.

„Denis, však je to blbosť?"

Neodpovedal.

„Je to taká somarina, že nemáš slov, však?" stúpala vo mne panika.

„Majka, ja..."

Nemusel nič hovoriť. Jeho mlčanie hovorilo za všetky slová.

---

A máme to oficiálne potvrdené, Majkina mama netrepala do vetra. Denis je vážne chorý :-( Zato dobrá správa je, že Maja sa mu zrejme páči a choroba ho brzdí, aby jej to povedal... ale to sa dozviete zajtra :-)