Papierové kvety

Kapitola 19. - Veronika sa vrátila

Veronika sa vrátila z dovolenky. Konečne som mala spojenca, ktorému som mohla všetko porozprávať. Tešila som sa, ako budeme spolu rozoberať významy Denisových kvetov, ako jej opíšem, aké je to medzi nami krásne a iné, potrebovala som zo seba dostať to, čo ma ťažilo, a dúfala som, že ma uistí, že všetko dobre dopadne. Pretože na to predsa sú najlepšie kamarátky, nie?

„Maja, nie je on nejaký divný?" spýtala sa, keď som jej vysypala, ako mi doma rozkvitá papierový záhon. „Podľa mňa by sa normálny chalan nemal zaujímať o kvetiny a tak, je to zženštilé. Nie je gay?"

Väčší šok by som nezažila, ani keby mi do podprsenky vysypala celú mravčiu farmu. Rozhodne som nečakala, že ho takto odpíše. Zmiatla ma.

„Nie je gay. Aspoň si to nemyslím. Keď bol raz u nás a bozkávali sme sa, určite to tak nevyzeralo," koktala som.

„Aj ste sa k niečomu dostali?"

„Nie, ale..."

„Tak vidíš," vyhlásila víťazoslávne.

„Verča, nikam sme sa nedostali, lebo je chorý. Má slabé srdce, nesmie sa rozrušovať, ani nijako namáhať a veľmi vzrušovať a tak."

Pozrela na mňa takým spôsobom, až som ľutovala, že som jej o tom povedala. V tom momente som pochopila, prečo mi to nechcel Denis prezradiť. Nikomu by sa nepáčilo, keby sa na neho ľudia pozerali takto.

„Ale je v akomsi experimentálnom programe. Veľmi tomu nerozumiem, ale vraj by mu to mohlo pomôcť a ..." Ani som nedokončila, slová sa mi zadŕhali v krku. Veronika sa tvárila otrasne. Nerobila to naschvál, ale tá zmes ľútosti, odporu, odsúdenia a odpísania ma dostala. Už som nemala chuť sa s ňou rozprávať o Denisovi. Ani vtedy, ani nikdy inokedy. Nechala som ju, aby mi dopodrobna opísala všetky úžasné zážitky z dovolenky, ale v duchu som rátala sekundy, kedy budem môcť od nich vypadnúť. Odrazu som sa s ňou už necítila dobre.

„Mája, dnes si akási smutná," pohladil ma Denis po kolene, keď prestrčil ruku medzi tyčky zábradlia. „Myslel som, že si sa mala stretnúť s tou kamarátkou. Nevyšlo to?"

„Vyšlo," zamumlala som. Oprela som si hlavu k nemu o zábradlie, aby som na tvári cítila jeho vlasy.

„Pohádali ste sa?"

„Nie."

Denis sa odtiahol, aby na mňa videl.

„Mája, povedz mi, čo sa stalo. Trápi ma, keď ťa vidím nešťastnú."

Keď som nič nehovorila, asi mu do došlo.

„Je to kvôli mne, však? Povedala ti niečo?"

„Nechaj to tak."

Stisol pery, až mu zbeleli.

„Mája..."

„Vážne, Denis, nestojí to zato. Akosi sme sa za tieto prázdniny odcudzili. Uvedomila som si, že ja som ju vždy počúvala, a keď som ju aj ja raz potrebovala... Kašli na to. Ty sa s tým netráp, máš iné starosti. Ako ide liečba?"

Síce som mu povedala, že sa s tým nemá trápiť, ale videla som na ňom, že aj tak sa bude. Pretože Denis bol úžasný. Presne ten typ človeka, ktorý si vždy robí starosti o druhého, počúva a dokáže podržať.

„Zatiaľ to nejde celkom podľa plánu," priznal zachmúrene. „Už mali byť vidno prvé výsledky, ale akosi nie sú. Možno sa to u mňa rozbehne trochu neskôr," dodal rýchlo, keď videl, že vo mne narastá panika.

Najprv Veronika, potom Denis... zdalo sa, že v ten deň mi nič nevychádzalo tak, ako som si predstavovala. Stisla som mu ruku, potrebovala som ho. Potrebovala som sa uistiť, že zatiaľ tam stále bol, fyzicky prítomný a živý, dýchajúci, môj.

Potom do jeho izby vošla mama. Denis ma rýchlo pobozkal pomedzi tyčky a ponáhľal sa dovnútra.