Papierové kvety

Kapitola 5. - Rozhovor pod ružou

„Neodpovedala si mi na otázku," povedal po chvíli.

„Na akú?" Neurobila som to naschvál. Nepamätala som si, že sa ma niečo pýtal.

„Prečo si taká nahnevaná, že musíš ísť na tú druhú školu."

Celkom som zabudla, že som mu naozaj neodpovedala, len čosi odvrkla. Oprela som si hlavu o zárubňu balkónových dverí. Ani som si neuvedomila, že kopírujem presnú polohu, v ktorej som pred chvíľou videla Denisa. Asi už viem, prečo to robil. Ľahšie sa človeku premýšľalo, keď mal privreté oči a toho druhého nevidel, iba počul jeho hlas spoza steny, ktorá delila naše balkóny. Keby som sa s ním rozprávala zoči-voči, asi by som sa mu nikdy nepriznala, ale takto, cez múr, to bolo jednoduché. Takmer anonymné. Ako cez internet, kde ľahko vysypete tajomstvá cudziemu človeku, pretože ho nevidíte, ale aj tak sa vám čímsi zdá blízko.

„Chcela som si podať prihlášku na Vysokú školu múzických umení, ale otec to zamietol. Vraj sú to vyhodené peniaze, pretože tam berú aj tak len deti hercov a režisérov a tých, ktorí to majú zaplatené. A aj keby ma náhodou prijali, je to nanič škola, pretože keď ju človek vyštuduje, je z neho len povaľač a bohém."

Na druhej strane bolo ticho. Možno sa tam Denis vyškieral a chytal za brucho.

„Chcela si študovať herectvo alebo tak niečo?" ozval sa nečakane vážne.

Váhala som, či sa priznať, ale asi na tom už nezáležalo.

„Nie, nemám talent na drámu."

Až vtedy sa zasmial.

„Počul som zopár tvojich balkónových monológov. Svojou dramatickosťou by občas prekonali aj slávnu balkónovú scénu z Rómea a Júlie."

Hoci ma nevidel, začervenala som sa. Netušila som, koľko toho počul, keďže som na balkón chodievala dosť často.

„Narážaš na niečo konkrétne?" opýtala som sa trochu naježene.

„Tak trochu. Tvoj bývalý musel byť poriadny kretén, keď si mu želala pleseň na nohách a herpes po celom tele."

No jasné, spomenula som si na to, ako som presádzala oleander a nadávala na Tobiasa, ktorý ma nechal tesne pred maturitou, idiot jeden. Stačilo mi spomenúť si na neho, a už sa mi tvorili vredy.

Vzdychla som si.

„Tak teda čo si chcela študovať na VŠMU?" nedal sa.

Pošúchala som bosou nohou po teplých dlaždiciach.

„Scenáristiku. Predstavovala som si, ako budem písať filmové a divadelné scenáre a dostávať ocenenia a chodiť na premiéry..." vzdychla som si, keď sa mi pred očami premietol môj dávny sen a potom sa rozplynul ako dym.

Bolo mi čudné, že sa Denis tak zaujíma. Že by sa niekto mohol tak zmeniť? Alebo zbieral informácie, aby sa na mne mohol baviť s kamošmi?

Vstala som sa naklonila sa cez zábradlie deliace balkóny.

„Počuj, neviem, či mi nepreskočilo, keď som ti to všetko prezradila, ale musíš mi sľúbiť, že to nikomu nepovieš, jasné?"

Vystrel pred seba dlhé nohy v sivých teplákoch. Všimla som si, že mal ponožky so Simpsonovcami. Zase mi bol o kúsok sympatickejší, hoci stále som ho nedokázala odhadnúť.

„Neboj, vezmem si to do hrobu," naklonil hlavu na bok. „Okrem toho, ani by som to nemohol prezradiť, som viazaný mlčanlivosťou."

Zvraštila som obočie. Ten chalan určite na niečom išiel, splietal hlúposti. Že mi nenapadlo skôr, že je zhúlený! Asi mi na tvári videl, čo mi preletelo hlavou, lebo sa pomaly zdvihol zo zeme a oprel sa o zábradlie oproti mne. Z črepníka odtrhol suchú miniružu, ktorá sa mu pod prstami rozsýpala na prach.

„Grécka bohyňa Afrodita, ktorá bola dosť prelietavá, darovala ružu svojmu synovi Erosovi, bohu lásky. No a Eros ju dal zase Harpocratovi, bohu mlčania, aby si u neho zabezpečil mlčanie o Afroditiných aférach. Odvtedy je ruža znakom lásky, túžby, ale aj mlčania a tajomstva. V stredoveku ju vešali pri zasadnutí rady na strop, ako symbol toho, že čo sa povedalo pod ružou, musí zostať medzi múrmi rokovacej miestnosti." Denis otvoril dlaň a rozhodil rozdrvenú ružu do mierneho vánku. „Čo sa povie na tomto balkóne, zostane na tomto balkóne," povedal.

Fascinoval ma. Každé jeho slovo, každý jeho pohyb. Všimla som si, že dnes mu na lícach rašilo jemné strnisko a že po západe slnka boli jeho oči viac zelenosivé, než modrosivé. Pravé obočie mal viac vyklenuté, než to ľavé. Mal mi pripadať ako čudák, veď ako inak nazvať chalana, ktorý rozpráva o kvetoch a gréckych bohoch, ale nepripadal. Hlas mal hlboký a príjemný, ako nejaký rozhlasový moderátor. Možno preto všetko, čo povedal, znelo zaujímavo.

Zopár smietok z ruže sa mu zachytilo na dlani. Utrel si ju do teplákov, kývol mi na rozlúčku a zmizol za záclonou.

 ---

www.booksarethenewmakeup.weebly.com - včera pribudla recenzia na knihu od Jandy Nelson Dám ti aj slnko, fakt výborné čítanie :-)