Papierové kvety

Kapitola 12. - Chýbala si mi

V nedeľu doobeda som musela vypadnúť z domu. Potrebovala som vytvoriť čo najväčšiu vzdialenosť medzi mnou a Denisovým balkónom, na ktorom sa nič nepohlo. Myslím, že cíniu ani nevidel, a ak áno, zvysoka na ňu kašľal.

Vybrala som sa do nákupného centra dúfajúc, že bude fungovať klimatizácia. Nepotrebovala som si nič kúpiť, len tak som sa motala po butikoch, skúšala si oblečenie, listovala v knihách a časopisoch, chladila rozpálenú hlavu, snažila sa nemyslieť na to, že Veronika sa o takomto čase slnila na deke a popíjala chladenú citronádu. Túžila som vypnúť mozog, aby mi myšlienky stále nezabiehali k Denisovi. Prečo ma tak odrazu odstrihol? Prečo sa mi vyhýbal? Prečo mi vyrábal hyacint, ak ma už nechcel vidieť? Bolo to ako začarovaný kruh. Sotva som sa donútila na neho prestať myslieť, zbadala som niečo, čo mi ho pripomenulo, a kolotoč sa opäť rozbehol.

Prechádzala som sa pomedzi regály v oddelení kozmetiky, bezcieľne som brala do rúk fľaštičky s lakmi a maskary, aby som ich opäť položila na miesto. Zdalo sa mi, že pomedzi poličky sa mihla ryšavá hlava. Nápadne pripomínala Lenu. Postavila som sa na špičky, aby som dovidela cez regál na druhú stranu. Naozaj to bola ona. Tiež má od prírody hrdzavé vlasy ako ja, ale ona si ich dáva u kaderníčky zafarbiť na tmavší odtieň.

Chcela som sa ihneď schovať, aby si ma nevšimla, ale zarazila som sa. Lena sa správala veľmi čudne. Vyskúšala si zopár leskov na pery, ovoňala niekoľko parfumov a potriasla fľaštičkami s lakmi na nechty. Keď sa ulička vyprázdnila, poobzerala sa okolo seba a nenápadne si vopchala do vrecka na rifliach kompaktný púder. Potom otvorila kabelku, a akože náhodou sa šuchla o poličku s riasenkami. Keď popadali na zem, tvárila sa, že ich zbiera, ale rýchlo si strčila dve-tri do tašky. Potom sa postavila, napravila si pokrkvané tričko a akoby nič išla ďalej.

Srdce mi bilo kdesi v hrdle. Panebože, moja rodina je fakt zrelá na psychiatriu. Nielen ja a mama trpíme poruchami, ešte aj Lena! Kleptomániou! Našich trafí šľak, keď sa to dozvedia!

Ako som tam tak stála neschopná pohnúť sa, Lena sa vynorila na konci uličky. Okamžite ma zbadala a zamrzla aj ona. Pohľad mi nevdojak zabehol k jej vrecku a kabelke. V tom momente vedela, že viem. Oči sa jej rozšírili, viditeľne očervenela. Čakala som, že prejde do útoku, ako je jej zvykom, ale ona len sklopila zrak a prebehla okolo mňa.

Chvíľu mi trvalo, kým som sa spamätala. Už som viac nemala chuť na nákupné centrum. Odvliekla som sa domov a posadila sa k tradičnému nedeľnému obedu. Lena sedela oproti mne. Ani na mňa nepozrela. Hoci som si cestou domov predstavila tisíc scenárov, ako to poviem mame a otcovi, že ich vzácna dokonalá dcéra trpí chorobným kradnutím, akosi som na to nemala srdce. Nie kvôli Lene, ale kvôli našim. Mama vyzerala utrápenejšia ako obvykle, otec sa snažil konverzovať, ale tiež mu to veľmi nešlo.

„Maruška, prosím, odnes toto na balkón," podala mi biely obrus, ktorý sa otcovi podarilo obliať minerálkou.

Poslušne som sa postavila, hlavu som mala plnú Leny, vôbec mi nenapadlo, že nechcem ísť na balkón a vidieť papierové kvety, ktoré tam žiarili na slnku ako pripomienka niečoho, čo som pokazila.

„Ahoj, Mája," pozdravil potichu, ale aj tak ma vyľakal na smrť.

Už druhý raz v ten deň som nebola schopná hýbať sa alebo rozprávať.

„Vďaka za cíniu, aj mne chýbalo naše kamarátstvo," ukázal na tigrovaný kvet.

Odkašľala som si, aby som si pozbierala myšlienky.

„Ahoj," pozdravila som konečne. „Nuž, nemala som pocit, že ti chýbalo niečo z tohto," ukázala som na seba a balkón. „Dlho si tu nebol."

„Prepáč, bol som dosť chorý."

Až vtedy som si všimla, že bol nezdravo bledý, na viečkach mal modrasté žilky. Zrejme neklamal. Spomenula som si, ako mal na sebe predtým mikinu a tieklo mu z nosa.

„Niečo vážne?"

Mávol rukou.

„Trochu ma to zložilo, ale budem v poriadku."

Nerozhodne som prešľapovala z nohy na nohu.

„Minule som tu bola v noci a videla som, že sa ti v izbe svietilo. Skúšala som na teba volať, ale iba si zhasol svetlo. Nepočul si ma?"

Zamračil sa.

„Kedy?"

„Čo ja viem? Pár dní dozadu."

Zamyslel sa.

„Naozaj si nespomínam. Faktom je, že som mal vysokú horúčku a mama ma chodila kontrolovať. Možno si videla ju, keď vychádzala z izby a zhasínala."

Pošúchala som si líce.

„Možné to je." Zvedavo som si ho premerala. Dnes mal oči tmavomodré, kontrastovali s bielou pokožkou.

„Myslela som, že si sa na mňa nahneval za... no veď vieš začo," priznala som sa.

Pristúpil k zábradliu. Asi ešte nebol celkom v poriadku, zdalo sa, že mu robí problém udržať sa na nohách.

„Nič sa nestalo, bolo to len nedorozumenie."

Jeho slová ma sklamali. Dúfala som, že povie, že na mňa myslel, že nemohol zabudnúť na náš nádherný bozk (ha,ha, Maja, snívaj ďalej), že som mu chýbala. Ale aspoň sa všetko vysvetlilo a nebol na mňa urazený. Alebo zhnusený.

„Musím už ísť dnu, potrebujem si na chvíľu ľahnúť," ospravedlnil sa. „Ešte by som nemal vyliezať, ale chcel som ti to povedať." Zvieral zábradlie, až mu beleli hánky a smutne na mňa pozeral.

Prikývla som, nevedela som, ako na to reagovať.

Pohladil tigrovanú cíniu, usmial sa na mňa a vyzeral, akoby chcel ešte niečo povedať. Napokon sa iba zvrtol a vošiel dnu.

---

Dnes pridávam celkom skoro ráno kvôli @teri39,ktorá je chorá :-) Nezmestilo sa mi sem všetko, čo sa týka Denisa a jeho čudného správania, bola by to strašne dlhá kapitola, ale už mám pripravenú aj ďalšiu na zajtra a v nej pochopíte. Rozhodne to nie je o tom, že mal chrípku a tieklo mu z nosa :-)