Papierové kvety

Kapitola 22. - Sanitka

Sídliskom sa rozľahlo húkanie sirény. Nikdy v živote som nebola taká šťastná, že bývame v malom meste, aspoň sanitke trvalo iba chvíľku dostať sa k nám. Bála som sa nechať Denisa čo i len na sekundu samého. Zvrátene som si nahovorila, že pokiaľ ho držím za ruku, sedím pri ňom a dýcham, bude dýchať aj on. Že moje srdce teraz bije aj za jeho. Že moja láska k nemu prúdi cez náš dotyk ako infúzia cez kožu priamo do svalov a žíl. Niekto, kto je tak veľmi milovaný predsa nemôže zomrieť, však? Niekto však musel otvoriť dvere. Neochotne som ho pustila. Modlila som sa, aby nebolo zamknuté. Ak by som musela ešte aj hľadať kľúče, asi by som skolabovala.

Našťastie kľúče trčali zo zámku, takže aspoň v niečom som mala šťastie. Ak sa vôbec slovo šťastie dalo použiť v situácii, kde vo vedľajšej izbe ležal človek v bezvedomí a po schodoch dupotali ťažké kroky záchranárov.

„Príbuzná?" opýtal sa ma jeden z nich, kým ten druhý napájal Denisa na kyslík.

Zmohla som sa len na pokrútenie hlavou.

Záchranár sa rýchlo rozhliadol, všimol si nemocničné zariadenie izby.

„Má nejakú chorobu chlopne," vytlačila som zo seba. Neskutočne som sa hanbila za to, že som o nej nič iné nevedela. Denis mi zakázal pozerať si to na internete. Ani som sa tomu veľmi nebránila, netúžila som poznať všetky riziká, ktoré mu hrozili.

Naložili ho na nosidlá.

„Môžem ísť s ním?"

„Pokiaľ nie ste príbuzná..." mykol plecom.

Práve v tom momente sa vo dverách objavila nejaká žena. Najprv som si pomyslela, že to je zvedavá suseda. Až potom som si všimla podobu s Denisom – rovnaké hnedé vlasy a neidentifikovateľnú farbu očí. Predtým som nepremýšľala, konala som inštinktívne, aby som Denisa zachránila. Až teraz mi začalo dochádzať, že odvozom do nemocnice to nekončí. Ešte sa len mal spustiť kolotoč otázok, kto som, ako som sa sem dostala a prečo je jej syn biely a bezvládny ako vosková figurína.

Nechápavo pozrela na mňa. Zrejme si myslela, že Denis volal o pomoc a dostala som sa k nemu ako prvá. Tak trochu vyzerala vďačná. Radšej som nechcela myslieť na to, ako sa bude tváriť, keď sa všetko dozvie. Vycúvala som z bytu. Nikto si ma nevšímal, pretože sa ponáhľali s nosidlami do sanitky, jeho mama plakala a nastúpila k nemu. Cítila som sa okradnutá, že som nemohla ísť s ním. Čo na tom, že sme nemali rovnaké chromozómy? Niekedy sú ľudia príbuzní, a napriek tomu sa nemajú radi. Ja som Denisa milovala tak veľmi, že to malo vynahradiť chýbajúci rovnaký genetický základ. Keď sanitka so zavýjaním uháňala preč, napadlo mi, že som im mohla povedať, že v podstate sme všetci príbuzní, lebo pochádzame z opíc. Hystericky som sa rozosmiala. Uvedomila som si, že asi fakt nie som normálna. Neplakala som ako normálne dievčatá, rehotala som sa. Keď som sa dosmiala, prišlo mi nevoľno a povracala som sa do záhona bieleho vresu, ktorý suseda pestovala vedľa vchodu. Nepotrebovala som internet, aby som vedela, že biely vres znamená ochranu a splnené sny. Prišlo mi to celkom symbolické. Neochránila som Denisa a moje sny ležali pod kôpkou páchnucich zvratkov.

Musela som zazvoniť, aby mi niekto otvoril – na balkón som si totiž nebrala kľúče.

„Marika?" prekvapila sa Lena, keď ma zbadala za dverami. „Myslela som, že sa na balkóne opaľuješ."

Krivo som sa usmiala a chcela okolo nej prejsť do izby, ale nedokázala som to. Rovno na chodbe som sa jej hodila okolo krku a konečne sa rozplakala. Keď plačem, nie je na mňa pekný pohľad. Oči mi opuchnú, začne mi tiecť z nosa, celá tvár mi očervenie, póry sa rozšíria, akné vyskáče na povrch ako bubliny na vodnej hladine, keď prší, pokožka na čele sa mi pokrčí ako u buldoga. Vyzerá to ako premena na vlkolaka za splnu mesiaca, akurát ja sa mením na zošúverenú červenú repu, ktorú ktosi zabudol niekoľko mesiacov v pivnici.

K Leninej cti slúžilo, že sa nezľakla a neušla s revom, ba dokonca mi aj požičala vreckovku. Síce použitú, ale aspoň niečo.

---

Ja viem, ja viem, ak zabijem Denisa, nedožijem sa Vianoc, ale už je v nemocnici, snáď s ním niečo urobia :-)