Papierové kvety

Kapitola 2. - Sídliskový kretén

Pamätala som si, že chodil o ročník alebo dva vyššie. S celou skupinou podobných frajerov stávali pri vchode do školy, hlasno sa rehotali a nám, obyčajným smrteľníkom, robili zle. Najmä v zime čakávali s nachystanými snehovými guľami. Často som doma simulovala chorobu len preto, aby som sa im vyhla. Volal sa Daniel alebo Dominik alebo niečo podobné.

Tento tichý chalan sa však vôbec nepodobal na toho výrastka zo základnej. Pokojne sedel na prahu balkónových dverí, hlavu si opieral o zárubňu a zvedavo si ma obzeral. Trochu sa zmenil. Stmavli mu vlasy. Mal širšie ramená a vôbec nevyzeral, že by si zo mňa chcel uťahovať. Po základnej som ho občas vídala na sídlisku. Zase sa ťahal iba s partiou vyvolených. Vždy sa okolo neho ovíjali dievčatá ako jedovatý brečtan. Nosil nagélované vlasy a koženú bundu. Raz som ho videla dokonca na motorke. Sedávali s kamošmi na betónovom múriku za futbalovým ihriskom alebo po zotmení okupovali detské hojdačky. Fajčili a popíjali. Potom akosi zmizli a nahradila ich iná sídlisková partia. Nikdy mi ani len nenapadlo, že by mohol bývať vedľa nás. Asi veľmi nechodil na balkón. Alebo vyliezal von iba v noci.

„Denis!" zakričal na neho niekto znútra.

Takže nie Daniel, Denis.

Pomaly sa postavil. Zrejme bol deň predtým niekde hýriť a dospával opicu. Na balkón sa prišiel nadýchať čerstvého vzduchu, aby sa nepovracal. Alebo bol fajčiť.

„Toto je južná strana," povedal, kým zmizol v izbe. „Bugénvilea a mandevila nemajú rady prudké slnko, vždy sa spália na uhoľ."

Ešte pár sekúnd po tom, ako sa stratil v byte, som stála na balkóne ako keby to slnko pripieklo mňa. Až vtedy som si uvedomila, že som nereagovala ani na jednu jeho vetu. Musel si o mne myslieť, že som retardovaná. Retardovaná mrkva. No čo, kašľať na to. Koho zaujímalo, čo si o mne myslel nejaký sídliskový kretén?

Mala som mu povedať... Čo som mu vlastne mala povedať? Veď na mňa nebol nepríjemný. Ani si zo mňa neuťahoval. Nahnevaná sama na seba som z črepníka vytrhla vysušenú fuchsiu aj s patetickými tenkými korienkami. Milovala som kvety. Prečo mi žiadne nevydržali?

Tresla som za sebou balkónovými dverami a hodila zvyšky mŕtvej rastliny do koša. Staršia sestra Lena sa už evidentne vrátila z práce. Myslela si o sebe, že je veľká šéfka, keď si našla dobre platené miesto ako asistentka riaditeľa, odrazu mala kopec peňazí, samé nové handry a mejkap a proste všetko. Sedela v izbe na svojej posteli a odlakovávala si nechty. Pred sebou mala rozložené nové laky na nechty.

„Nemôžeš to robiť niekde inde? Je tu hrozný smrad, potom sa tu nedá spať," rozčúlila som sa.

„Bože, Maja, daj mi pokoj. Ešte som len prišla a už sa do mňa navážaš. Som unavená z práce, nechaj ma žiť. Veď si to potom vyvetráš," prevrátila očami.

No jasné, unavená bola jej univerzálna odpoveď na všetko, hoci v robote len varila kávu a klikala do počítača. Doma nepohla ani prstom. Dokonca ani mama od nej nič nechcela, lebo Lenka bola strašne vyčerpaná. Len aby sa neroztopila, cukrová panička.

„Idem von," zakričala som na našich.

„Majuška," otec pozrel prísne na mňa.

Dokelu. Celkom som zabudla, že som dostala zaracha. Mama to nebrala tak vážne, ale otec bol nekompromisný. Týždeň predtým sme sa pohádali s Lenou a nakričala som na ňu, že je... no, radšej to nezopakujem, lebo otec má podľa mňa šiesty zmysel a vedel by, že som zahrešila a sedela by som doma až do dôchodku.

Už to vo mne vrelo. Celý deň som doma pomáhala ako trafená Popoluška, Lena okupovala izbu, otec obývačku, z bytu som nemohla. Nazúrená som schmatla knihu a utekala sa schovať na balkón.

---

Pre tie, ktoré čakajú, že to bude klasický príbeh o "bad boy", tak nebude :-) Vydržte a uvidíte :-)