Papierové kvety

Kapitola 35. - Úplne všetko (Posledná kapitola)

Letný semester utekal ani neviem ako. Nosila som si skriptá k Denisovi, učila som sa, kým on oddychoval. Zvládol prvé tri mesiace. Verila som, že mal pravdu. So mnou zvládne všetko.

„Vonku je krásne," povedal raz v marci a mal pravdu. Za oknami rozkvitali prvé kvety, tráva sa zelenala.

„Uhm. Na marec je nezvyčajne teplo."

„Nepôjdeme von?"

Zdvihla som hlavu od knihy.

„Na balkón?"

„Nie, myslím von. Na prechádzku. Ozajstné rande."

„To fakt?"

„Doktor hovorí, že vzduch a pohyb mi teraz prospejú."

„Si si istý?"

Vzal mi knihu a odložil ju na stolík.

„Mája, nie som škrečok, nebudem celý život žiť v klietke. Možno nikdy nevyleziem na Mount Everest a nepôjdem súťažiť o Iron Man-a, ale pokiaľ budem opatrný, môžem robiť všetky veci, ktoré normálni ľudia robia."

Pobozkal ma na pery. Trochu dlhšie a vášnivejšie, než zvyčajne.

Bola som v siedmom nebi. V hlave mi bežali tisícky scenárov, čo všetko by sme spolu mohli robiť.

„Takže by sme mohli ísť aj do kina?" opýtala som sa.

„Iste."

„Aj na večeru?"

„Áno."

„Tancovať?"

„Ak by si sa za mňa nehanbila... Som poleno."

„Aj na festival v lete?"

„Mája, povedal som, že môžem robiť všetko."

Zrejme si všimol, že som sa začervenala, pretože mi práve napadla ďalšia vec, o ktorej som si myslela, že sa k nej nikdy nedostaneme. A zrejme z toho začervenania pochopil, na čo myslím, pretože sa ku mne naklonil, znovu ma pobozkal a zašepkal mi do ucha:

„Úplne všetko."

---

BONUS

Prvé rande

„Kam by si chcela ísť?" opýtal sa, keď si bral zo stolíka kľúče a do zadného vrecka pchal peňaženku. Vyzeral úplne rovnako, ako som si ho pamätala z čias, keď sa ponevieral po sídlisku, a predsa celkom inak. Trochu mi pripomínal rieku, ktorá vždy vyzerá napohľad rovnako, a pritom je každý deň iná. Husté vlasy, premenlivé oči, dlhé štíhle ruky, široké dlane. Sledovala som ho, ako si navliekal mikinu a zapínal zips. Fascinoval ma. Z časti preto, lebo som stále nedokázala pochopiť, ako môžete komusi vybrať srdce z tela, nahradiť ho novým a navonok nikto nič nespozná, z časti preto, lebo sa mi páčilo pozerať sa, ako sa mu napínajú rifle na zadku, keď sa zohýba, aby si zašnuroval tenisky.

„Mája?" vyrušil ma z myšlienok.

„Čo ja viem? Do kina?" navrhla som.

„Na niečo konkrétne?"

„Nie. Ani nepoznám program. Len tak som to tresla. Stále nemôžem uveriť tomu, že pôjdeme von."

Usmial sa, chytil ma za ruku a zabuchol za sebou dvere.

Držali sme sa a kráčali z nohy na nohu, len tak sa bezcieľne motali. Ani sme sa nerozprávali, obaja sme boli príliš šťastní, že sme konečne vonku. Spolu!