Papierové kvety

Kapitola 28. - Klebety

Univerzita mi vyhovovala omnoho viac, než stredná škola. Vždy som bola taký samostatnejší typ, nepáčilo sa mi, keď mi niekto diktoval, kedy si mám písať úlohy a skúšal ma každý deň. Teraz som mala iba termíny odovzdania prác a vedela som, kedy je skúškové obdobie, ostatné som si mohla zariadiť sama. Dokonca ani nemčina mi už neprekážala. Vždy som si povedala, že keď v nej niekto ako Celan dokázal napísať také nádherné básne, nemôže to byť celkom stratený jazyk.

„Dala som výpoveď v práci," vypustila Lenka bombu pri večeri.

Otec vyvalil oči a opatrne položil chlieb späť na tanier. Mama sa postavila za neho a položila mu ruku na rameno. Jemne stisla, keď videla, ako ho táto informácia vyviedla z miery.

„Dostala si lepšiu ponuku?" opýtala sa s nádejou.

Lenka pokrútila hlavou.

„A čo chceš robiť?" krútil otec neveriacky hlavou. Zrejme sa už videl, ako musí živiť ďalší krk. Ako keby nestačilo, že v poslednom čase robil ako otrok a peňazí doma stále nebolo. Moje knihy išli riadne do peňazí.

Lena sklopila zrak.

„Neviem, ale už som musela odísť."

Ponad stôl som k nej vysielala svoje sympatie. Celkom som chápala, že nechcela vyťahovať práve pred rodičmi, ako ju šéf obťažoval a diskriminoval.

Iba mykla plecom.

„Lenka, neviem, čo ti preletelo cez nos, ale hneď zajtra sa vrátiš späť a požiadaš, aby si mohla nastúpiť nazad na svoje staré miesto, rozumieš?" vyslovoval otec pomaly a zreteľne. „Je mi jedno, ak si nájdeš potom inú prácu, ale teraz nemôžeš ostať nezamestnaná."

„Prepáč, oci, ale nejde to."

„Lena!" zvýšil hlas a pustil sa do vstávania. Mama ho opäť zatlačila do stoličky.

„Akože to nejde, Lenka?" snažila sa zmierniť situáciu.

Lena zase len mykla plecom.

„Moja dcéra si nebude váľať šunky doma ako nejaká povaľačka!" rozhneval sa otec.

Lena vyskočila od stola, s hrmotom odsunula stoličku a bez slova odišla z kuchyne. Počuli sme, ako tresli vchodové dvere. Za stolom ostalo trápne ticho. Mama, ktorá takéto situácie nemá rada, začala utierať igelitový obrus, nalievať džús a mlieť jedno cez druhé o susede, práci a počasí.

„Ozaj, keď som prišla domov, pred vedľajším vchodom akurát zastavovala sanitka. Tipujem, že prišli pre toho mladého Majerníka. Mali vypnuté húkačky. Podľa mňa sa už nemali kam ponáhľať. Nech mu je zem ľahká, nesmiem zabudnúť zaželať úprimnú sústrasť jeho mame..."

Zastavila sa, až keď si všimla moje vytreštené oči a voskovú tvár. Triasli sa mi ruky, nakrájaná paprika opadávala z krajca chleba.

„Maruška," vydýchla. Zrejme v strese z Lenky celkom zabudla, bolo to predsa už dosť dávno, čo sme sa pochytili kvôli Denisovi, a odvtedy som ho nespomenula. Možno si myslela, že aj ja som zabudla. Ale nie. Svedčil o tom papierový záhon. Nové kvety som už takmer nemala kam zapichovať.

„Denis umrel?" opýtala som sa potichu, keď sa mi konečne podarilo nadýchnuť.

„Marika, viem, že ti na ňom záležalo, ale nemôžeš..." pokúsila sa ma upokojiť. Otec len pozeral z jednej na druhú, nechápal, o čom je reč.

„Môžem a aj budem," hodila som chlieb na tanier. Zdvíhala sa vo mne vlna hnevu vyvolaná strachom. Nebezpečná kombinácia. Odkedy mi Denis zavrel dvere pred nosom, nevidela som ho, ani o ňom nepočula. Nebral telefón, neodpisoval na sms ani maily. Majerníkovci sa vyhýbali miestnemu obchodíku. Dokonca mama cenzurovala aj klebety kvôli mne. Až dodnes.

„Mami, povedz mi pravdu. Čo všetko si počula o Denisovi?" Hystericky som zvyšovala hlas. Zrejme máme prehnané reakcie v rodine.

„Marika," zdvihol otec varovne hlavu. 

Nevšímala som si ho.

„Mami?" zavrčala som.

Mama si vzdychla a zviezla sa na stoličku.

„Suseda z vedľajšieho vchodu vravela, že jeho mama chodí ako tieň. Zrejme sa chlapcovi nedarilo veľmi dobre. Preto som myslela, keď dnes prišli bez húkačiek, že už je neskoro. Čakal na transplantáciu srdca od darcu, ale asi to nestihli."

Triasla som sa na celom tele, na chrbte mi vyrážal ľadový pot.

„To nemôže byť pravda!" zarevala som, až sa zatriasli poháre na poličke. Mama nadskočila, dokonca aj otec sa preľakol a vymenili si čudné pohľady. „Ako to, že pre neho nemali srdce? Dala som mu predsa celé svoje! Koľko sŕdc potrebuje jeden človek?!"

Vyletela som z kuchyne presne ako Lena. Kopala a udierala som do všetkého, čo mi cestou prišlo pod ruku. Predtým, než som tresla vchodovými dverami, ešte som počula otca, ako sa pýta mamy, čo to malo znamenať a či obidve jeho dcéry majú svoje dni naraz.

---

No dobre, viem, že toto je ďalšia smutná kapitola, ale sľubujem, že už vás nebudem týrať. Zajtra sa dozviete, čo je s Denisom a akým smerom sa to všetko pohne. Vďaka, že ste vydržali až doteraz :-)