Papierové kvety

Kapitola 20. - Sestry

V noci som nemohla spať. Len čo som zavrela oči, prepadali ma nočné mory o Denisovi. Cez deň som na to dokázala aspoň chvíľu nemyslieť, ale potme to bolo celkom iné. Mátali ma myšlienky na to, že by liečba nezabrala. Pred očami som stále mala Veronikin výraz, keď som jej povedala o Denisovej chorobe. Slzy mi vsakovali do vankúša, snažila som sa byť potichu, aby Lena nič nezistila. Lenže koho som chcela oklamať? Sestru s netopierími ušami, ktorá ma pozná príliš dobre? Bála som sa, že aj ona zareaguje ako Veronika a odpíše Denisa ako obnosené topánky. Použité, nefunkčné, vyhodiť.

„Reveš kvôli tomu chalanovi?" opýtala sa. Zrejme chcela znieť drsne, ale kdesi sa v tom ukrýval ozajstný záujem a trocha akejsi sesterskej nehy.

„Nie," zaklamala som.

„Rozišiel sa s tebou?" Evidentne mi na moju lož neskočila.

„Nie, Denis je skvelý, v tom to nie je."

Lena šuchotala s paplónmi.

„Chceš sa rozísť ty s ním a nevieš ako?" skúsila znovu.

„Nie!" vykríkla som pridusene. „Prečo sa do mňa odrazu tak staráš?"

Vzdychla do tmy.

„Minule bolo celkom fajn, keď sme sa trochu začali rozprávať. Už viem, že nie si malá sopľaňa a dá sa ti veriť. Snažím sa, tak mi trochu pomôž."

Uvažovala som, či sa priznať. Vedela, že Denis je chorý, možno by to pochopila.

„Veronika si myslí, že Denis je na odpis. Že nemá zmysel tráviť s ním čas a zahadzovať sa s chalanom, ktorý lepí papierové kvety a nemôže ísť ani na rande a..." hryzla som si do jazyka, aby som sa neprekecla, ale potom som si povedala, dopekla s tým. „... a nemôže robiť ani iné veci, ktoré sa od vzťahu očakávajú, lebo by to srdce nezvládlo."

Lena nič nehovorila. Ani som nevidela, čo robí, taká bola v izbe tma. Zrazu som len pocítila, ako si prisadla na posteľ a nahmatala mi ruku.

„Veronika je hrozná krava, nikdy som ju nemala rada. Teším sa, že nie si ako ona. Vidí len seba," stisla mi dlaň.

„Takže ty si nemyslíš, že som divná, keď s ním chodím napriek všetkému?" smrkla som.

„Nie. Myslím, že nech to dopadne akokoľvek, týchto pár mesiacov ti nikto nezoberie. Užite si všetko, čo sa len dá, pokiaľ to jeho srdce dovolí. Denis vyzerá na milého chalana, takých veľa nenájdeš. Viem, o čom hovorím. Buď s ním, pokiaľ ho máš."

Nikdy som Lenu takúto nezažila. Ani ako malé decká sme k sebe nemali blízko. Stále sme sa vadili kvôli oblečeniu, programom v telke, času v kúpeľni... Rozplakala som sa. Lenka ma objala a kolísala sa so mnou, až kým slzy nevyschli.

"Mám to chápať tak, že máš za sebou nepodarený vzťah?" potiahla som nosom a odvážila sa opýtať Lenky, keď už túto tému načala.

"Nie len jeden." V jej hlase som rozoznala napoly úškrn, napoly smútok.

"Povieš mi o nich?"

"Ak budeš chcieť," pohladila ma po hlave.

"Tak na skúšku - ktorý bol najhorší?"

Zamyslene zahmkala.

"Neviem, či najhorší, ale rozhodne som z neho mala husiu kožu. Jeden z nich chodil lepšie oblečený a navoňaný ako ja. Čo bolo fajn. Menej fajn však bolo, keď si raz chcel vyskúšať moje kozačky a kabelku."

Hoci mi bolo mizerne, musela som sa zasmiať. Nevedela som, či to bola pravda, alebo si kvôli mne vymýšľala, aby ma utešila, ale zaberalo to.

Vo vesmíre to už tak chodí, že sa snaží zachovať rovnováhu, takže vždy, keď si niečo vezme, niečo aj dá. Možno som v ten deň prišla o najlepšiu kamarátku, ale získala som sestru. Čo je viac?

Ani som si nedovolila pomyslieť na to, čím by mi vesmír chcel vynahradiť Denisa. Svetovým mierom? Vyriešením hladomoru v Afrike? Liekom na rakovinu? Možno budem znieť ako sebecká krava, ale Boh vie, že pokojne by som obetovala ktorúkoľvek z týchto úžasných a ľudstvu prospešných vecí za to, aby zostal so mnou.

Keď je človeku dobre, ľahko sa mu hrá na altruistu a spasiteľa. Ale keď sa ocitne vo vážnych problémoch, len málokto zostane silný a odolá tomu, aby sa zredukoval na uzlík najnižších pudov a sebeckých želaní.