Papierové kvety

Kapitola 24. - Pred nemocnicou

Doma som si sadla k počítaču. Už som nechcela zatvárať oči. Celé hodiny som surfovala po sieti a hľadala informácie o degeneratívnych poruchách srdca. Nečítalo sa mi to dobre. Stále som pred sebou videla Denisa.

„Pacienti môžu prežiť s umelým srdcom až štyri mesiace!" tvrdil jeden článok oslavne.

Štyri??? Preboha, čo sú štyri mesiace pre mladého chalana? Iste, stále lepšie ako nič, dávajú mu šancu nájsť zatiaľ darcu na skutočné srdce. Videla som ho pred sebou schúleného v bielej nemocničnej posteli, ako myslí na mňa a nevie, prečo som za ním neprišla, neozvala sa. Musela som niečo urobiť, aby vedel, že na neho myslím každý deň, každú bdelú sekundu. Často aj v noci v snoch. Vzala som hárky krepového papiera, najväčšie výkresy, aké som len našla a pustila sa do práce.

Prelúskala som významy všetkých možných kvetov, aby som našla ten, ktorý by sa mi dnes hodil najviac.

„Maruška, čo to robíš?" opýtala sa mama, keď ma vošla pozdraviť do izby. Tento projekt bol príliš veľký, nedal sa len tak schovať do zásuvky. Okamžite si všimla obrovskú fialku na plagáte.

„Len taký nový koníček," snažila som sa jej nenápadne zbaviť. Chvíľu postávala vo dverách, asi sa ešte chcela niečo opýtať, ale nakoniec si to rozmyslela a išla variť. Bola som jej vďačná. Zatiaľ som neprišla na to, ako oznámiť našim, že chodím s Denisom. Ak sa netvárili nadšene pri Mirovi, ako by reagovali na chorého Denisa?

Na druhý deň ráno som zase išla obsmŕdať okolo nemocnice. Na vrátnici som zistila, kde sú okná intenzívky a postavila som sa tak, aby na mňa bolo vidno, keby sa z nich niekto díval. Aká bola šanca, že Denis môže vstať z postele? Na intenzívke asi nulová, ale čo som mala robiť? Sadla som si na najbližšiu lavičku, plagát nalepený na drevenom kolíku som oprela tak, aby bol viditeľný z okien a uvažovala nad tým, že to asi nebol najlepší nápad. Okolo chodili ľudia, občas sa usmiali, občas sa tvárili nechápavo. Strávila som tam celý deň, kontrolovala telefón, zízala do okien, až ma pálili oči od toho, ako sa v nich odrážalo slnko. Nič. Nula bodov. Totálne fiasko. Večer som už na seba bola riadne dopálená za to, že som to nedomyslela. Vstala som, oprela fialku o najbližší kontajner a odvliekla som sa domov ako zbitý pes.

Na druhý deň som to skúsila opäť, tentoraz v menšom. Už som vedela, že k Denisovi sa nedostanem a ani ma neuvidí z okna. Vzala som obyčajnú Á štvorku, starostlivo vyrobila ďalšiu fialku. Opäť som bežala do nemocnice a na vrátnici sa opýtala, kde presne je intenzívka.

„Tam vás nepustia," škúlila na mňa vrátnička. Už som jej začínala byť podozrivá.

„Viem, teta, stačí mi číslo oddelenia."

Vyviezla som sa hore, pritisla nos a čelo na mliečne sklo dverí oddelenia. Bolo tu neprirodzene ticho. Stislo mi srdce, keď som si predstavila Denisa, ako musí celý deň ležať, prístroj za neho pumpuje krv. Najmä to ticho ma rozčuľovalo. Vedela som, že ho nemá rád. Stále počúval hudbu alebo mňa, neznášal pokoj.

Z tašky som vybrala nožnice, odstrihla štyri kúsky lepiacej pásky a prilepila fialku na sterilne biele dvere. Denis ju neuvidí, ale personál áno. Určite sa o tom budú rozprávať na oddelení, Denis bude vedieť, že to je pre neho a pochopí aj význam fialky.

Ešte pár minút som postávala na chodbe dúfajúc, že možno niekto vyjde, ale nikde sa nič nepohlo.

„Žiadne správy?" opýtala sa ma po niekoľkých dňoch Lenka.

„Neozval sa."

„Možno nemá ako. Pochybujem, že na JIS-ke mu dovolia telefón."

Trochu mi zdvihla náladu.

„Asi máš pravdu," vzdychla som si. „Len keby som vedela, či je v poriadku."

„Určite áno. Keby sa niečo zomlelo, mama by o tom vedela ako prvá, na to môžeš dať ruku do ohňa."

Pookriala som, ale opäť som sa zachmúrila, lebo som nemohla byť s ním a podporiť ho, keď to najviac potreboval.

Keď ma mama poslala vyniesť smeti, v schránke sa zabelela pošta. Vytiahla som tenkú obálku bez spiatočnej adresy a známky. Písmo som nepoznala, ale okamžite som vedela, že je od Denisa. Zrejme poprosil mamu alebo otca, aby to sem zaniesli.

„Nie, mamu asi sotva," opravila som sa v duchu, keď som si spomenula na jej zlostný pohľad. S roztrasenými rukami som ho otvorila rovno na chodbe a začala čítať. Po pár riadkoch som si musela sadnúť na smetiak, pretože som mala pocit, že mi zmizli svaly na nohách a zveziem sa na zem pod váhou vlastného srdca, ktoré odrazu neskutočne oťaželo.

---

Občas mi je samej Majky ľúto, pretože ak je aspoň trochu taká netrpezlivá ako ja, tak je pre ňu čakanie horšie ako čokoľvek iné.

P.S. Biela fialka podľa internetu znamená:

VIOLET White - Let's Take a Chance on Happiness