Papierové kvety

Kapitola 29. - Knocking (on heavens door:-)

Netušila som, kam išla Lenka, ale presne som vedela, kam musím ísť ja. Rovno do vedľajšieho vchodu. Predtým som mala šťastie, pretože práve ktosi vychádzal a pustil ma dnu, ale práve v ten deň sa vnútri nič nepohlo. Bolo mi to jedno. Potrebovala som sa dostať dnu, aj keby som mala hlavou preraziť bezpečnostné sklo. Vlastne som na to aj celkom mala chuť, uľavilo by sa mi.

Zatínala a uvoľňovala som päste, podupávala ako nervózny býk. Bolo dosť pravdepodobné, že nikoho nenájdem doma, ale musela som to aspoň vyskúšať. Zazvonila som na prvý zvonček v rade. Nikto sa neozval. Postláčala som úplne všetky zhora až dolu, niekto musel predsa zareagovať.

„Letáky," skríkla som do reproduktora, keď niekto konečne povedal haló. Len čo sa ozval bzučiak, vrazila som do dverí plecom a utekala hore. Sama sebe som pripadala ako šialená, ale takto sa ďalej nedalo fungovať. Každý deň sa trápiť a zožierať.

Netrúfla som si zazvoniť, prišlo mi to trochu ako zneuctenie ticha, ktoré sa z bytu ozývalo hlasnejšie než heavy metal, tak som aspoň zaklopala. Bola som rozhodnutá stáť tam a čakať, kým sa niektorý z rodičov nevráti domov a nevysvetlí mi všetko, čo sa dialo s Denisom.

Takmer som dostala infarkt, keď sa dvere otvorili. Stála v nich Denisova mama. Oči mala opuchnuté a červené, do rukáva si utierala slzy. Ako prvé mi napadlo, že klebety nezveličovali. V tom momente som oľutovala, že som sem prišla.

„Mária, čo tu robíš?" opýtala sa pani Majerníková zmätene. Hlas mala hrubý a zatiahnutý plačom.

Nedokázala som jej odpovedať. Hrdlo mi stiahol kŕč. Len som pozerala na tie červené žilky v jej očných bielkach, odrazu ma fascinovali. Bola som v šoku.

Smrkla a z rukáva vylovila vreckovku. Výdatne si vyfúkala nos. Potom som už nevidela nič, len tmu.

„Mária, počuješ ma?" triasol mnou niekto. Hlava ma bolela ako čert. Nemotorne som si pošúchala zátylok.

„Udrela si sa o zárubňu, keď si omdlela," vysvetlil ktosi, na koho som nedokázala celkom dobre zaostriť. Moje nervy. Umrela som a dostala som sa do pekla, pomyslela som si, keďže som podľa hlasu rozoznala Majerníkovú, a nie Denisa.

„Mrzí ma to s Denisom. Strašne. Je to moja vina," potiahla som nosom aj ja, keď som si spomenula na to, ako plakala ona.

„Čo ťa mrzí?"

„Že kvôli mne chodil na balkón. Že sa mu priťažilo. Že ... že... umrel," kvílila som ako operná speváčka v La Traviate.

Denisova mama si pošúchala koreň nosa.

„Majka, dúfam, že nemáš otras mozgu," prihovorila sa mi trochu milšie. „Nič z toho nie je tvoja vina."

„Ale vraveli ste..."

„Bola som vystrašená a nahnevaná na celý svet, v takom stave človek narozpráva kopu vecí."

Šmátrala mi rukou po zátylku.

„Netečie ti krv, ani nemáš veľkú hrču. Nie je ti na vracanie?"

„Nie. Nemám otras mozgu, prečo si to myslíte?"

„Rozprávaš z cesty. Denis predsa neumrel."

Nechápavo som zažmurkala.

„Ale prišla pre neho sanitka bez sirény. A plakali ste."

Neverila som vlastným očiam, keď sa rozosmiala.

„Šúpem cibuľu," priložila mi ruky k nosu. Okamžite som zaslzila. „A po Denisa prišla sanitka, lebo našli darcu. Nemuseli sa ponáhľať. Je to nejaký chlapík v kóme, jeho rodina dala súhlas na odber orgánov. Denisa ešte čakajú predoperačné vyšetrenia. Zajtra by mali urobiť zákrok. Aj tak nás už vyhodili z nemocnice, nuž si vetrám hlavu v kuchyni."

Musela som prehodnotiť svoje konštatovanie. Umrela som a dostala sa do neba. O chvíľu príde Denis a všetko bude jasné. Inak mi nešlo do hlavy, prečo bola na mňa jeho mama zrazu taká milá. Oprela som sa o zárubňu.

„Mrzí ma, že som ťa v obchode tak obvinila," ospravedlnila sa pani Majerníková a podala mi ruku, aby som sa postavila. „Stále sa hnevám na to, že Denis mi nič nepovedal, ale chápem to. Som rada, že aspoň na to všetko nebol sám."

Len som prikyvovala ako marioneta, ktorú riadi bábkar.

„Nechceš trochu vody alebo limonády?" ponúkla ma.

Teraz som krútila hlavou, hoci som si vôbec necítila krk.

„Kedy ho zajtra budú operovať?" trúfla som si opýtať sa.

„Hneď ráno. Potrvá to pár hodín."

„Mohli... mohli by ste mi potom nejako dať vedieť? Viem, že ma nemáte rada, ale ja Denisa stále mám, aj keď sa so mnou rozišiel."

„Rozišiel?" zvraštila čelo.

„Nevedeli ste to? Napísal mi list."

„Aha. No manžel vravel, že Denis ti čosi po ňom posielal, ale nevedeli sme, že sa v ňom s tebou rozišiel."

Pokrčila som plecom.

„Nemusíte mu nič hovoriť. Teda o mne. O tom, ako som sem dobehla a ... a tak, asi ma aj tak nechce vidieť, len by som rada vedela, či to dobre dopadlo."

Zamyslela sa, trochu ohrnula peru. Už som myslela, že ma odmietne.

„Hneď som tu," povedala namiesto toho a odbehla do Denisovej izby. O chvíľu vyšla a čosi držala v ruke.

„Toto Denis robil, kým ležal doma, odkedy sa vrátil z nemocnice. Všimla som si, že také máš na balkóne, predpokladám, že sú pre teba," podávala mi kytičku farebných papierových kvetov.

Ako námesačná som si ju vzala, hoci nechápem, ako to, že mi nevypadli, pretože prsty som mala drevené ako polienka. Už si ani nepamätám, či som sa poďakovala a ako som sa odtiaľ dostala. Doma som si rozložila kvety po posteli a kľakla som si na zem. Ružový a červený klinček, prvosienka, chryzantéma. Nikdy na teba nezabudnem, chýbaš mi, neviem bez teba žiť, milujem ťa.

Každý lupeň precízne vystrihnutý a nalepený, stonky omotané zeleným krepom, krehké lístky trepotajúce sa od môjho zrýchleného dychu.

Dlho som tam len tak sedela bez pohybu, dotýkala sa kvetov. Je jedno, čo napísal v liste, kvety hovorili čosi iné. Chcela som ísť za ním a povedať mu, že všetko bude v poriadku, ale aj tak by ma nepustili. Ostávalo mi len dúfať, že v nasledujúci deň všetko dobre dopadne, pretože Denisovi zatiaľ nič nevychádzalo podľa plánu.

---

Konečne ste sa dočkali, Denis žije a navyše na Majku stále myslí. Už len aby všetko dobre dopadlo :-)