Papierové kvety

Kapitola 13. - Zlé správy ako nedeľná príloha

V nedeľu na obed som chlípala polievku a premýšľala, čo budeme večer robiť s Denisom. Cez týždeň som sa ho nenápadne pýtala, či by sme nemohli vybehnúť niekam von, keď už nemám domáce väzenie, ale akosi to zahovoril. Doplo mi, že asi o mňa naozaj nemá záujem, hoci občas sa mi zdalo, že keď sa nepozerám, sleduje ma. A tiež sa mi občas pozeral na pery takým spôsobom, ako som ja zízala na neho, keď som nedokázala odolať. Snažila som sa nenamotávať, ale veľmi sa mi nedarilo. Dokonca som radšej sedávala s ním na balkóne aj keď som už nemusela, pretože som si nevedela predstaviť nič, čo by som robila radšej.

Lena na mňa sem-tam pozrela spoza polievkovej misy. Od nášho stretnutia v nákupnom centre sa mi vyhýbala, ani sa so mnou nerozprávala. Keď sa nám stretli pohľady, ihneď odvrátila zrak.

„Včera si suseda z druhého poschodia zlomila panvu, keď vešala záclony," povedala mama a naložila mi kus mäsa. „Prišla po ňu záchranka. Leteli strašne rýchlo a majáky blikali ako šialené, už som myslela, že ten chlapec odvedľa to má spočítané."

Nevenovala som tomu pozornosť. Mama vždy vedela o všetkom, čo sa kde šuchne a rada nám rozprávala príbehy z čiernej kroniky. Už sme boli zvyknutí, že trochu preháňa, počúvala som ju len na pol ucha.

Lena zaryto hľadela do taniera.

„Čo má spoločné nejaký chlapec so susedou?" zapojil sa otec, aby mame urobil radosť. Okamžite ožila.

„Nevieš predsa? Mladý Majerník, čo má tú vážnu chorobu?"

V prvom momente mi nič nedoplo. Až keď môj lenivý prázdninujúci mozog spracoval informáciu, naskočila mi husia koža. Pomaly som odtiahla lyžicu od úst. Tak sa mi triasla ruka, že mi polievka špliechala na obrus.

„Pán Majerník je nejaký mladý?" opýtala som sa neisto.

Mama na mňa zase pozrela so zdvihnutým obočím.

„Aký pán Majerník? Veď je od teba sotva o pár rokov starší."

„Myslíš mladý Majerník akože syn?" koktala som.

„Jasné, kto iný?"

„Ale Majerníkovci majú len jedného syna." Mozog stále odmietal zaradiť túto informáciu, hľadal obkľuky. Mama aj otec už na mňa pozerali ako na blázna.

„No iste, majú iba jedného. Dominik alebo tak nejako."

„Denis," šepla som. Dvíhal sa mi žalúdok, bála som sa, že polievku čoskoro vrátim do taniera tým otvorom, ktorým som ju do seba dostala.

„Presne tak, Denis. Stretla som jeho mamu v potravinách. Chudera, je celkom na nervy. Chlapec má vraj akúsi degeneratívnu poruchu srdca, každú chvíľu mu môže zlyhať. Mal by ležať v nemocnici, ale odmieta, tak čaká doma na nejakú operáciu. Bez nej vraj už dlho nevydrží."

Lyžica hlasno zacinkala o tanier, keď mi vypadla z ruky. 

---

Pre všetkých ranostajov ;-)