Femme Fatale (Harry Styles, AU)

Chapter 7

Svetlo z lampy sa stlmí, pretože nedetekuje pohyb. Obaja stojíme nehybne oproti sebe so zaťatými päsťami. Nepríjemné ticho prerezáva bzučivý zvuk verejného osvetlenia a autá, ktoré lenivo prechádzajú vo vedľajšej ulici. Z plných pier mu uniká para. Na rozdiel odo mňa dýcha ústami. Hrudník sa mu nadvihuje v pravidelných intervaloch. Na pokožke jeho krku ide vidieť husia koža. Bodaj by nie, keď má na sebe v tomto počasí len koženú bundu, ešte k tomu rozopnutú. V slabom svetle mám možnosť vidieť jeho ruky stále umazané od oleja. Kožené pásiky nie sú výnimkou. Zelené oči ma prepaľujú pohľadom. Pravdepodobne som mu prekazila plány. Iné dievčatá by sa určite dali do poklusu a plné strachu by utekali preč. Možno by pri tom ešte jačali a volali o pomoc. Aj keby som sa teraz dala na útek, nemalo by to zmysel. Dobehol by ma. Hoci som sa mu schovala, rovnako ma našiel, takže hlúpy nebude. Smolu má v tom, že ani ja nie som hlúpe dievča. Zachvejem sa, pretože sa mi zima dostane na kožu cez šál. Musela sa posunúť, keď som zdvíhala hlavu, no nebudem prvá, kto uhne pohľadom. Znamenalo by to podriadenie sa a ja nemám v pláne sa chlapovi podriaďovať. Pobavene sa uškľabí. Chytí zips od svojej bundy a zapne ju až ku krku.

„Musím povedať, že som ťa podcenil," prizná sa, čím prekvapí momentálne mňa.

„Myslel som si, že budeš utekať. Bola by to celkom zábava. Naháňali by sme sa ako mačka a myš, "povie a ledabolo vyplazí jazyk. Poškriabe sa vzadu na hlave a následne si vloží ruky do vreciek. Má ich však príliš veľké na to, aby sa mu zmestili do toho malého priestoru.

„Si psychopat?" Vyletí zo mňa bezmyšlienkovite. Tiež sa donútim k pohybu. Ruku s taškou v nej si vložím taktiež do vrecka a druhú si vložím v bok.

„Prečo ma sleduješ?" Spýtam sa ho znova.

„Nie je príliš bezpečné, aby sa tu dievča ako ty pohybovalo samo," odpovie mi a urobí krok dopredu, aby mi bol bližšie. Zostávam stáť na mieste, pretože sa ho nebojím. Nenechám sa zastrašiť jeho výškou. Aj keby bol o dve hlavy vyšší, nepohla by som sa z miesta. To by sa mu určite páčilo, keby som dávala najavo strach a bála sa ho. Cítim to z neho.

„Nebuď smiešny. Pochybujem, že si šiel za mnou, aby si ma ... chránil, " posledné slovo doslova podtrhnem silnou dávkou ironického podtónu.

„Možno som taký dobrosrdečný," odpovie mi.

„Bola by škoda, keby si zmizla tesne po tom čo si sa tu nasťahovala. Nemyslíš? " Nepáči sa mi to. Kompletne sa vyhýba odpovedi na moju otázku. Kľučkuje rovnako dobre ako Christian len aby nemusel odpovedať na to, na čo chcem poznať odpoveď. Je vidieť, že sú bratia. Obaja vedia kľučkovať a vyhýbať sa odpovediam, ktoré im pokladám. Obaja sú tajomní a obaja vedia, že viem, že mi klamú. Obaja vedia, že viem, že sa najprv vykrúcajú. Christian aspoň odpovedal, ale tento vyzerá, že sa radšej bude vykrúcať po celú dobu. Rozhodne im dám najavo, že viem, že niečo skrývajú. Veľmi by ma zaujímalo, kde boli. Kto by povedal, že ľudia v Bronxe budú tak záhadný. Mnohý z tohto miesta aj z týchto ľudí majú strach ale mňa to skôr fascinuje. Som každým dňom zvedavejšia a ani ma nenapadne odísť odtiaľto.

,,Vy s Christianom ste rovnakí. Kým odpoviete na jednoduchú otázku tak sa najprv musíte povykrúcať a ak má človek šťastie, tak až potom mu odpoviete," poviem pobavene, pričom nad ním pokrútim hlavou. Má vôbec cenu pýtať sa ho to znovu? Evidentne na to má nejaký dôvod, ktorý aj tak neskôr vyjde najavo. Vždy raz vyjde všetko najavo. Christian mi zo slušnosti odpovedal ale Harry mi nepríde ako slušný a myslím, že mu je dokonca jedno čo si myslím. Takže mi to s určitosťou nepovie, preto sa rozhodne nebudem doprosovať, aby mi to povedal. To ticho, ktoré medzi nami momentálne je mi len potvrdzuje to, že som mala pravdu.