Femme Fatale (Harry Styles, AU)

Chapter 71

Louisa 's point of view.

„... och, áno a aby som nezabudol, ešte mi k tomu všetkému kúp dvoje teplé ponožky, okej? Cítim, ako mi mrznú nohy a je mi zima."

Na dôkaz svojich slov, môj starší brat do telefónu hlasno kýchne. Zamračím sa, pretože ma ten nepríjemný zvuk zasiahne rovno do ušného bubienka. Prstami druhej ruky pevne zovriem rúčku nákupného vozíka. Zastavím sa s ním uprostred medzi regálmi s múkou a cukrom. Mierne našpúlim svoje plné pery a zamyslím sa.

„A nechcel by si k tomu všetkému ešte náhodou aj výživu a s piškótkami?" spýtam sa ironicky.

„Vidíš, na to by som zabudol. Veľmi rád by som si ju dal. Si dobrá sestra, že na mňa tak myslíš," pochváli ma. Dokážem si predstaviť, že teraz leží na posteli prevalený na boku a usmieva sa.

„To bola irónia, Fynn," pretočím nad ním očami. „Si chorý, nie invalid. Navyše máš len nádchu. Ja ti osobnú slúžku robiť nebudem. Na takéto veci by si si mal nájsť priateľku."

„Ja som si na takéto veci už jednu babu našiel. Teba. Si moja mladšia sestra, čo znamená, že si môj otrok."

„Ešte slovo a nedonesiem ti ani tie kvapky," rozčúlim sa. Nenávidím, keď ma začína nazývať otrokom len pre to, že sa pre neho rozhodnem niečo urobiť. „Moja dobrá vôľa dneškom končí. Od zajtrajška môžeš umrieť medzi kopou osmrkaných vreckoviek. Mne to bude úplne jedno."

„Chýbal by som ti."

„Nie, to teda nechýbal," uzemním ho a vozík znovu roztlačím. Raz sa rozhodnem ísť do supermarketu s tým, že sa spýtam, či môj brat niečo nepotrebuje, a on to okamžite začne zneužívať. „Vážne prestaň. Odvolaj to! Nie som otrok!" pokračujem.

„Práve teraz pre mňa nakupuješ."

„Dobre, idem to okamžite vrátiť a k tebe sa nepriblížim ani na krok. Ešte by si ma nakazil."

„Počkaj!" Zastaví ma, keď si pritiahnem vozík k sebe a chystám sa vrátiť. Zo mňa tu nikto svoju slúžku robiť nebude, keď nevie byť ani vďačný. „Musíš mi to doniesť. Si jediná, na koho sa môžem momentálne spoľahnúť. Otca vidieť nechcem a ... matka ... no, tá by zo mňa robila malé decko."

„A ty snáď nie si malé decko?" pretočím očami. Ani neviem, ako dlho to už je, čo sme s Fynnom separovaní od našich rodičov. S mamkou síce kontakt udržiavame, ale s otcom sa nestýkame. Obaja sme stále nahnevaní za to, čo urobila vláda Christianovi. Mali ho zatvoreného v pivnici v chatke, kde ho mučili, aby z neho dostali informácie. Čo bolo najhoršie, otec o tom vedel a podporoval to. Skončil u mňa na plnej čiare - trvá to stále, aj keď sme s Chrisom spolu na nože. Od tej doby, čo ma nachytal v mojom byte s Harrym, sa mi vyhýba. Nekomunikuje so mnou, na chodbe ma nepozdraví a rýchlo uteká. Nepozerá sa mi ani do očí. Vidím na ňom, že je naštvaný aj dotknutý, ale nedovolí mi, aby som sa mu ospravedlnila. Tento stav trvá už dva týždne a ja som z toho nesvoja. Brala som Chrisa ako jedného zo svojich najbližších bronxských priateľov.

„Toto si vyprosím," odfrkne si Fynn. Počujem cez telefón, ako na druhej strane šuští perina. „Ak mi tie lieky a čaj nedonesieš, tak sa nedožijem ďalšieho dňa. Stále len smrkám, kašlem ako idiot a príšerne ma bolí hlava. Nedokážem sa ani pohnúť a je mi zima. Je to hrozné. Mám pocit, že každú chvíľu umriem."

„Vy muži ste neskutočné herečky," okomentujem to sarkasticky. S vozíkom sa dám teda znovu do kroku, aby som zamierila do sekcie s oblečením. Hoci nerada, keby som mu tie ponožky nekúpila, počúvala by som ďalšie hodiny jeho sťažnosti. Čím skôr bude vyliečený, tým rýchlejšie mi dá pokoj. Keďže sa sústredím skôr na telefón, nedávam pozor na svoje okolie. Vozík tlačím pred sebou celkom rýchlo, pretože chcem byť čo najskôr preč. Nakupujem momentálne v Queense a ktokoľvek by ma tu mohol chytiť. Je to síce malá pravdepodobnosť, ale človek nikdy nevie.