Femme Fatale (Harry Styles, AU)

Chapter 65

Louisa 's point of view.

Dlho si vydýchnem. Do toho povzdychu dávam všetok znak znudenia, ktoré momentálne prežívam. Zavriem knižku, ktorá ma nezabavila, a na posteľ si ľahnem. Natiahnem sa a zadívam sa do stropu. Túto izbu tak nenávidím.

Je síce nádherná, ale vždy som sa tu cítila ako väzeň. Roky som musela sedieť v tejto miestnosti, pretože sa ma otec bál púšťať kamkoľvek, a teraz sa to deje zase. Je ironické, že celú túto krásnu izbu by som najradšej vymenila za svoju červenú spálňu v Bronxe. Cítim sa tam o veľa lepšie ako tu. Posadím sa a znovu nafúknem líčka, aby som z nich potom vypustila vzduch. Príšerne sa nudím. Nemôžem vyjsť ani na záhradu kvôli tomu útoku, čo sa odohral v hoteli, kde prebiehala vládna konferencia ohľadom Bronxu. Je mi jasné, kto za tým pravdepodobne stojí. Museli to byť oni - Fatalistí, skupina, ktorá sa snaží previesť pozornosť Manhattanu na Bronx. Dlho sa držali v ústraní, než znovu udreli. Čo mi však vŕta hlavou je to, prečo mi Christian nič nepovedal. V tom hoteli som bola tiež. S Fynnom. Stačilo, aby sme došli do hlavnej miestnosti a mohli by nás všetci uvidieť. Freya, Tianna, Leah, Harry ... a ostatní. Nevysvetlila by som to, keby sa ma spýtali, čo sme tam robili. Naším jediným šťastím bolo zdržanie sa v reštaurácii, odkiaľ nás okamžite evakuovali a odviezli domov. Celý dom je obkľúčený ochrankármi. Len matka ich mala okolo seba šesť, keď pred hodinou odišla na čaj ku kamarátkam. Nemám ani len tušenie, kde sú otec s Fynnom a sama tu umieram. Písala som si chvíľu s Kylie a Celine, ale nebavilo ma pozerať do mobilu a písať si o prázdnych veciach. Chcela som informácie, ale ani jeden z bratov Stylesových mi neodpovedal a z báb tiež nikto.

„Bože, to je koniec," poviem pre seba a vstanem. Šedé kraťasy s nápisom PINK na zadku si stiahnem tak, aby mi zakryli zadok, a s tielkom urobím to isté. Keď vychádzam z izby, zviažem si vlasy do vysokého chvostu. Zbehnem schody a mierim do kuchyne. Z chladničky si vytiahnem škatuľu pomarančovej šťavy a nalejem ju do pohára. Hľadím  z obrovského okna, ktoré tu máme. Vidím na jedného z ochrankárov, ako do svojho rukáva práve niečo hovorí. Prekrútim očami, vrátim džús do chladničky a chcem sa vrátiť do izby.

„Čo dopekla ...?" Začudujem sa, keď sa ozve domový zvonček. Zvoní nepretržite a otravný zvuk naráža do mojich ušných bubienkov. „Už idem!" zakričím a ani sa z okna nepozriem, kto to je. Keby to bol niekto nebezpečný, už by na ňom naša ochranka bola naskákaná.

„Zayn?" oslovím prekvapene tmavovlasého mladíka, keď ho uvidím na prahu nášho domu. „Čo ty tu robíš? Jasne, poď ďalej ... " dodám ironicky, pretože vojde do domu bez pozvania.

„Ty o tom nevieš?" čuduje sa a založí si ruky na hrudníku. Prezrie si ma od hlavy až k päte, obdivne hvizdne a následne jeho pohľad uviazne na mojom výstrihu. Keďže nemám podprsenku, látka kopíruje presne moje poprsie a tvaruje aj bradavky. Preložím si cez ne ruky a Zaynov pohľad tak upútam na svoje oči.

„O čom neviem?" spýtam sa podráždene. Keby som vedela, že príde, rozhodne by som tu nebehala v domácich veciach, ktoré skoro všetko odhaľujú.

Chlapec s arabskými koreňmi na mňa ešte chvíľu udivene zíza, než pokrúti hlavou, aby sa spamätal. „Fynn mi písal asi pred hodinou, že sa tu mám zastaviť. Hovoril, že niečo dôležité zistil a že sa musíme všetci traja porozprávať."

„Vypla som si zvuk, takže o tom nič neviem," priznám sa a zamračím sa. Nenapadá ma, o čom dôležitom by mohol chcieť Fynn hovoriť. Môj brat nevedel byť nikdy príliš vážny. Vždy to bol vtipkár, ktorý sa za každú cenu snažil urobiť show. Nemal rád dusno a napätie. Áno, síce sa rozčuľoval, keď sme sa hádali, ale nikdy mu to nevydržalo dlho.