I AM WOLFIE: WE ARE DEAD ||3. ✔

7.Nové Svety

Trevis

Je od matky milé, že mi povedala kam mam ísť, no mohla mi rovno povedať, čo tam bude a čo budem musieť robiť.

"V prvom rade, sa nesmieš dostať z bludisko mŕtvych za bránu mŕtvych. Inak by nastal problém. Musíš prejsť na začiatok. Tam, kam ťa odviedla Telíria. To je dôležité. Našťastie máš toto za sebou, inak by si skončil hneď na začiatku. Potom, keď už budeš tu, odídeš k Bráne svetov. Nie si mŕtvy ani živý, preto to budeš mať ťažké. Živých to rovno prenesie do sveta živých. No teba... Teba to prevedie cez rôzne svety. A keď zdoláš aj túto prekážku, najťažšie bude zaujať niekoho vo svete živých. Potrebuješ niekoho, čije spomienky sú natoľko silné, aby ti otvorili priechod a ty si sa vrátil k životu. Spomienky sú veľmi silná a mocná zbraň. Dokážu toho naozaj veľa. Preto musia byť od niekoho, kto ťa naozaj pozná a má rád. Ak sa ti to podarí, budeš znova žiť."

Ach.. Mami... Ty si mi ale pomohla.

Dostať sa k Bráne svetov bolo jednoduché. Aj cez ňu prejsť. Dokonca aj prejsť prvý svet, kde iba mrzlo. A poriadne.

Snehové záveje boli poriadne silné aj na mňa. Ťažko sa v toľkom snehu chodilo. Nohy sa mi doň zabárali až po kolená a vietor mi to len zťažoval, keďže mi fúkal rovno do tváre a jeho sila ma tlačila naspäť do zadu. No nejako som to zvládol a prešiel som ho. Všimnúť si Bránu nebolo ťažké, keďže to bola jediná vec okrem nekonečného snehu. A jej zlatý odlesk mi taktiež uľahčoval. Prešiel som cez ňu a znova sa ocitol v inom svete.

Vo svete, kde bolo teplo. Príliš teplo. V zimnom svete bolo najmenej mínus štyridsať a tu plus päťdesiat. Ako upír som to znášal lepšie ako človek, no aj na mňa to bolo priveľa. Hlavne ten rozdiel medzi nimi. Slnko nepretržite svietilo a piesok pod nohami sa menil na žeravé uhlie. Čím rýchlejšie som bežal, tým horšie to pôsobilo na moje telo. Zahrieval som sa k tomu všetkému aj ja sám. Ten tlak a trenie, čo mi rýchlosť spôsobovala, bolo v normálnom prostredí príjemné, no keď je vzduch takto horúci, je to príšerné. A keď som ani len nemohol nájsť cestu von... V zlatom piesku, rozpálenom od slnka, sa iba ťažko hľadala zlatá brána. Blúdil som tu najmenej tri hodiny, kým som si uvedomil, že sa točím v kruhu. Ako v Zimnom svete, tak ani v tomto svete nebolo naokolo nič iba prázdno.

Po mojom nepodarenom pokuse dostať sa odtiaľto, som zastal. Rukami som sa zapieral o stehná a snažil sa dýchať. Vzduch bol aj na takúto činnosť príliš horúci. Akoby sa tu stále otepľovalo a otepľovalo... Sotva som stačil s dychom, ozval sa smäd po krvi. Moje hrdlo bolo v jednom ohni.

Musím sa odtiaľ dostať. Lenže brána je nedohľadne. Zatvoril som oči a predstavil si Wolfie. To pre ňu toto všetko robím. Kvôli nej sa chcem vrátiť. Ona je ten dôvod. Mal som nepríjemný pocit, že vyviedla nejakú poriadnu hlúposť. A ako ju poznám, bude to tak. Spomienky na ňu a na všetko čo sme zažili, mi dodali silu. Znova som sa rozbehol a s jasným cieľom uháňal vpred.

A stalo sa to. Predo mnou sa zjavila zlata brána a ja som do nej v plnej rýchlosti vletel.

Dopadol som na zem a začal sa po nej gúľať dolu nejakým kopcom. A rovný práve nebol. Poobíjal som sa po všetkých kameňoch, malých stromoch a celkovo všetkom čo bolo vyššie. Cítil som svoju krv a bolesť na ruke. Toto bolo to najhoršie obitie. Zostal som ležať na chrbte. Konečne som sa nikam negúľal. Musel som si aspoň chvíľu oddýchnuť a nabrať dych. Pod sebou som cítil mäkkú trávu. Nebola tu zima ani chladno. Bolo tu tak akurát. Zo zimnej krajiny som mal slabé omrzliny a zo žeravého drobné popáleniny. Teraz si moje telo mohlo aspoň trocha oddýchnuť. No musel som si dávať pozor. Neviem ako, no mal som pocit, že tento svet je klam. Že tu nie je nič reálne. Akoby všetko boli iba fatamorgány. Preto som sa musel čo najskôr pozbierať.

So syknutím som sa posadil. Zavrel som sa o zem zranenou rukou a to zabolelo. No teraz som to nemohol riešiť. Nejako som sa postavil a obzrel okolo seba. Rukou som si prezrel tvár.

Bože.

Ďžungľa. Ako tu mám teraz nájsť tú bránu? Ved je to nemožné! Spravil som prvý krok. Bol to neistý krok. Mal som naozaj zlú predtuchu. Keď sa ani po siedmom kroku nič nestalo, išiel som ďalej a prestal dávať pozor. Rozhliadal som sa na okolo a hľadal tú poondiatú bránu. Kde môže dofrasa, byť?

Poď mojimi nohami zapraskalo.

Môj pohľad smeroval ihneď k nohám. Nič som pod nimi nemal. Aspoň som nič nevidel. No musel som niečo spustiť, keďže sa ozval hlasný zvuk výbuchu a praskania. Bleskovo som otočil hlavu za seba a vyvalil oči. To si tu zo mňa niekto naozaj robí dobrý deň. Zem za mnou sa pomaly prepadala a vyzerala, že sa to každú chvíľu stane aj pod mojimi nohami.

Ok...

Je na čase utekať.

A tak som bežal. Bežal som pred miznúcou sa krajinou. Ak osôb zrýchľoval, rozpad zeme robil to isté. Musel som už prekonať svoj osobný rekord v rýchlosti, pretože som si nepamätal, žeby som niekedy bežal tak rýchlo. Pravda je, že som ani nikdy nemal tak rýchleho súpera. Takže som nemal žiaden dôvod k takej rýchlosti.

Za iných podmienok by som si tento beh vychutnával, no teraz.. Myslel som iba na to, aby som našiel bránu, dostal sa ďalej a konečne objal Wolfie.

Ako som bežal, na oblohe sa začali objavovať mraky. Mraky, ktoré prinášajú búrku. Super. Už len to mi tu chýbalo. Obloha sa zatiahla a krajina potemnela. Ozval sa prvý hrom a svet osvetlil blesk. Dažďové kvapky na seba nenechali dlho čakať. Najprv malé, potom väčšie a tak obrovské ako ping-pongové loptičky. Ale to by som musel mať priveľké šťastie, aby to ostalo iba pri tomto. Prvé krúpy ma zasiahli rovno do čela. Veľké kusy ľadu padali z neba, akoby ich niekto len tak vysypal.

V diaľke, kde udrel blesk, som uvidel bránu. Zlatú bránu, ktorá má odtiaľto mohla dostať. Hmm... Už len kúsok a budem tam. Už to nie je ďaleko. Na tvári sa mi rozlieval čím ďalej, tým väčší úsmev.

Neviem koľko svetov musím prejsť, no každým som bližšie domova. Bližšie k Wolfie. A bližšie k pomste.

Bránu som už mal takmer na dosah. Krúpy ma udierali všade kam len mohli. Moja zakrvavená ruka mi išla bolesťou odletieť. So zaťatými zubami som prešiel cez zlatú bránu.

No tešil som sa priskoro. Hneď ako som cez ňu prešiel, brána zmizla a ja som ostal stáť na mieste. Zem sa už neprepadala a búrka utíchla. Alebo skôr zastala. Dážď aj ľadové kvapky vody sa vznášali vo vzduchu. Blesk stále osviecoval oblohu. Jediné čo sa hýbalo, alebo skôr menilo, bola príroda okolo. Tráva vyschla, listy zo stromov opadali a sčerneli. Stromy popraskali a padli na zem. Všetko okolo sa začalo meniť na prach. Stromy, tráva, kamene. Zem popraskala a vyschla. Dážď sa stále vznášal vo vzduchu a blesk svietil.

Prečo som sa nedostal ďalej?!