I AM WOLFIE: WE ARE DEAD ||3. ✔

4.Zlé Sny

Znova som mala zlý sen. Stále dookola stále ten istý. Keby aspoň niečo iné, tak by som to zvládla, ale tento sen, táto nočná mora ma poriadne ničí. Ani jednu noc som nemohla normálne spať. Nešlo to. To čo som mala pred očami bolo príliš brutálne.

Bežala som lesom s nejakým čiernovlasým chlapcom. Snažil sa ma chrániť, povzbudzoval ma, usmieval sa na mňa a dodával mi odvahu. Keď už sme boli takmer v bezpečí, napadli nás. Táto čas je vždy iná, no to, čo potom nasleduje, je niečo, na čo nemôžem zabudnúť.

Dva mohutné temné bytosti ho chytia, tak ako mňa jedna. S psychopatickým výraznom na tvári ma vždy prinútia kliknúť si a sledovať jeho smrť. Vždy mu najprv vykrútia ruky do zadu a zviažu ho. Potom mu dýkou, ktorá bola namočená v niečom čiernom, prešli po líci. Najskôr to bol nejaký jed, keďže sa mu od rany ako pavučina rozrastali čierne čiary. Čím viac ich bolo, tým viac zatínal päste a čeľusť. Tí, ktorí ho držali, sa zákerne zasmiali, rovnako ako ten za mnou.

Aby toho nebolo málo, zamietli mu prístup kyslíka. Nejakým koženým opaskom mu stiahli hrdlo a aj z diaľky bolo vidno červenomodré fľaky. Hneď na to, mu podrezali hrdlo. Nechali ho krvácať, kým už takmer neumrel a potom mu prebodli srdce.

Za celý ten čas sa snažil nekričať. Musel prežívať tak veľkú bolesť, ktorú som bohužiaľ vnímala. Cítila som jeho fyzickú, ale aj psychickú bolesť. Vnímala som to všetko tak intenzívne, že som mojou mocou zabila tie tri temné bytosti. No jemu som už pomôcť nevedela. Vždy som plakala. Vždy. Bol to pre mňa cudzí človek, no prežívala som to akoby pre mňa predstavoval celý svet.

Nechápala som tomu. V noci som sa budila so strachom a bolesťou na hrudi. Okolo mojej postele lietali snehové vločky a môj dych bolo vidno, taká zima tu bola. Podo mnou bol ľad, ktorý sa tiahol odo mňa zo stredu postele, až na zem.

Sedela som na balkóne a pozerala na krajinu predo mnou. Bola noc a na čistej oblohe bolo vidno iba mesiac a žiarivé hviezdy, ktoré boli tak ďaleké a predsa blízke. Plné nádeje, snov, lásky a krásy. Čisté a jasné, ako odraz v tom najčistejšom jazere.

Povzdychla som si a rukou si prešla cez moje biele vlasy. Biele ako tie Aurelove. Hrad, alebo lepšie povedané dračie kráľovstvo, bolo z časti vstavané do obrovskej hory. Dnu sa dalo dostať jaskyňami, alebo veľkou bránou, ktorá bola úplne dole, otočená k hore Predelu. To je tá hora, kam som odviedla Felixa a Asha. Predel, pretože prezeľuje dve kráľovstvá. Temné bytosti a kráľovstvo ľudí, kde žijú aj upíri.

Honosný balkón bol rovnako otočený k hore Predel. Nevedela som prečo, no mala som pocit, akoby mi niečo podstatné unikalo. Posledné dni nebolo v mojom živote nič jasné. Všetko bolo nejasné, rozmazané a chaotické. A príjemný pocit to teda nebol.

Vedela som len zachytiť určité body. A to aj také, ktorým som nerozumela. Veď kto by aj?

Búrka.
Noc.
Domček.
Hádka.
Raňajky.
Rhenesis.
Tigi.
Cesta.
Hádka.
Škriepenie.
Pád.
Sedmokrásky.
Bolesť.
Jed.
Hnev.
Strach.
Zmierenie.
Spánok.
Rudolf.
Bylina.
Bolesť.
Tma.
Strach.
Výčitky.
Smiech.
Objatie.
Bozk.
Cesta.
Otázka.
Radosť.
Bolesť.
Kráľovstvo.
Strata.
Odchod.
Bolesť.
Samota.
Priateľ.
Svadba.
Brat.
Rodina.
Radosť.
Láska.
Útek.
Bolesť.
Smrť.
Zabudnutie.

Ako si mám toto všetko spojiť? Je to nemožné. Toľko neznámych vecí, pocitov. Išla mi streliť hlava. Snažila som sa myslieť na niečo úplne iné. Zapozerala som sa na krajinu predo mnou.

Vonku bolo teplejšie než v mojej izbe, kde ešte stále padal sneh. Mám sneh rada, preto som ho nechala snežiť. Na tvári sa mi pohrával malý úsmev. Sedela som na zemi pri dverách, zabalená v deke. Vytrčala mi iba hlava. Aspoň trocha som prestala myslieť na moje sny. Nechcela som to každú noc prežívať znova a znova dookola, aj keď to zrejme malo nejaký dôvod, ktorý som zatiaľ nepoznala. A taktiež tie útržkové spomienky.

Z toľkého sedenia a rozmýšľania, ma začínala bolieť hlava. Preto som sa postavila a poskladala čiernu huňatú deku, ktorú som položila na stoličku, ktorá je skôr ako lehátko.

Vo svojej izbe som si obliekla biele krátke šaty. Od kedy sú moje vlasy biele, nosím iba biele veci. Keď mám na sebe napríklad niečo čierne, stáva sa, že ich obrastie ľad, námraza. A to nechcem. Nechem aby sa ma ľudia báli. To by bolo to posledné, čo by som chcela. Obula som si biele nízke topánky a prešla k dverám. Bola hlboká noc, takže by nikto nikde nemal byť.

Potichu som otvorila dvere a vyšla von. Rovnako potichučky som za sebou zatvorila a vyšla na chodbu. Steny boli zdobené zlatými ornamentami, runami a rôznymi inými vzormi. To všetko vyzeralo nádherné, honosne a kráľovsky. Toto kráľovstvo je jedno z najstarších a najväčších na svete. Izby boli robené pre draky v ľudskej podobe, no na druhej strane hory, bolo miesto čisto pre draky. To všetko bolo robené mágiou a ručne. Nie všetko nechali na mágii, ručná práca je aj tak vždy najlepšia a má nejaký príbeh, spomienky. Chodby boli dlhé, široké a bolo ich toľko, že sa tu dalo poľahky stratiť. Našťastie to už nebol môj prípad. Ako malá som tu behala po chodbách aj celé dni.

Osvetlenie v podobe rôznych lámp,  sviečok a magických svetielok, pridávalo tomuto miestu magickosť a rozprávkovosť.

Určite by som sa túlala ešte ďalej, keby som nezačula z jednej strany hlasy, ktoré o niečom horlivo diskutovali. Spoznávala som hlas Rhenesis a Aurela. No toho tretieho muža nie.

Viem, že je to neslušné, no musela som to spraviť. Niečo mi hovorilo, že by som to mala počuť.

Obalila som sa ľadovým vzduchom, aby ma nebolo cítiť a prešla som potichu k pootvoreným dverám. Nazrela som dnu.

Vysoký hnedovlasý muž bol ku mne otočený chrbtom. Rhen bola jeho pravej strane a Aurel po jeho ľavej strane. Nemusela som ani napínať uši, aby som ich počula. Tak nahlas diskutovali.

"Ako je možné, že s ňou nemôžem hovoriť?" Zavrčal nahnevane hnedovlasý muž a ruky zatínal do pästí.

"Mrzí nás to, no nejde to. Vyskytlo sa niečo, čo nikto z nás nepredpokladal." Povedala pevným hlasom Rhenesis. Bola drak, takže sa len tak zastrašiť nenechá. A to som na nej obdivovala. Vždy si presadila svoje a ničoho sa nebála. Adabarám bol skôr na zahraničnú politiku na západe, než na udržiavanie mierových dohôd. Na to tu bola Rhenesis, jeho manželka.

"Vážne?! A čo to asi tak bude?!" Opýtal sa posmešne.

Už aj ja som naňho začínala dostávať nervy. V ruke som drvila retiazku, na ktorej som mala zavesený nádherný prsteň. Neviem ako som k nemu prišla, kto mi ho dal a čo znamená, no mal pre mňa priveľkú citovú hodnotu.

"Vážte slová. To že ste tu hosť ešte neznamená, že sa môžete takto správať ku kráľovnej." Objavil sa tam Trenton, môj nevlastný brat. Musela som sa usmiať. Pekne bránil našu mamu. Uhm... Ja si nikdy nezvyknem, že nie sú moja pravá rodina.

"Trenton má pravdu. To, že ste kráľ, tu veľkú rolu nehrá. Pozvali sme vás sem kvôli vašej manželke, Valérii. Už prekročila všetky medze. A potom.. Potom nechala zabiť Trevisa, korunného princa a pokúsila sa zabiť Wolfie, princeznú Bieleho svetla. Alebo Bieleho kryštála ak chcete. A to čo sa mi o Valérii podarilo zistiť, je viac než znepokojujúce. Takže sa venujme tomuto a nie Wolfie." Povedal prísnym hlasom Aurel.

Kto je Trevis?

A vôbec, mňa sa niekto pokúsil zabiť?

Biele svetlo?

Čo to zase rozpráva?

Veď to nedáva zmysel. Ani jedno, ani druhé. Asi by som si pamätala, kebyže ma niekto chcel zabiť.

Alebo...?

Hm... Valéria. To je ďalsie meno, ktoré som vedela len ťažko zaradiť. No mala som s tým menom spojené iba negatívne pocity. Nemala som ju rada už teraz. Neznášala som ju. Viem, že ak by nebolo nej, nič by sa nestalo. Nič zlé. Moja hlava pracovala na plné obrátky a aj tak neprišla na nič.

Moje spomienky boli ako v hmle.

Zakryté a nejasné.

No ja si spomeniem!

Prídem na to, čo mu uniká.

Znova som sa opatrne nahla a započúvala sa do ich rozhovoru.

Toto bude mať následky...