I AM WOLFIE: WE ARE DEAD ||3. ✔

21.Jedna Otázka

Počula som ako mi bije srdce. Cítila som, ako sa vo mne niečo pomaly rozpadá. Bol to celkom nepríjemný, bolestivý pocit. Jedna moja ruka vystrelila k bruchu, v snahe ochrániť ho a druhá k srdcu, odkiaľ sa bolesť šírila. Môj dych bol plytký a hlasný. Vedela som, že ak teraz odíde, odíde z môjho života už navždy. A to som nemohla dovoliť. Viem, že spomienky naňho tam niekdy sú. Viem to. A aj napriek tomu som to medzi nami nechala takto zničiť.

"Trevis?" Povedala som jeho meno. Bola to skôr tichá modlitba, než oslovenie. Zastal. Jeho svaly na chrbte sa zvlnili. Vystrel sa do celej svojej neuveriteľnej výšky a pomaly sa otočil ku mne. Jeho pohľad bol stále chladný, uzavretý. Nechcel si ma k sebe pripustiť. Spustila som ruky pozdĺž tela. "Prepáč." Nič lepšie zo mňa nevypadlo. Úžasné. Mala som mu radšej povedať, že bude otcom. Že viem, že tam niekde naňho spomienky stále mám, mala som byť úprimná a povedať mu všetko. Ale zo mňa vyšlo iba blbé prepáč.

Prikývol a išiel sa otočiť. No... Asi mi neveril. V jeho očiach som zbadala bolesť, no hneď na to ju vystriedal arogantný pohľad. Maska. Ona sa snažil ukryť. Pod tým povrchom sa musel skrývať niekto iný. Tá krutá maska, bola iba obrana. Iba sa snažil uchrániť sa pred ďalšími mojimi činmi. To kvôli mne sa musí chrániť. Zrejme som mu ublížila viac, než som si myslela. Zhlboka som sa nádychla a rýchlym žmurkaním som zahnala slzy, ktoré sa mi drali z očí. Zničila som všetko čo medzi nami bolo, je a bude. Možno ho nemilujem a ani nepoznám, no mrzelo ma to. A fakt, že nosím aj jeho dieťa, mi k tomu vôbec nepomáhal.

"Kašlem na to." Zavrčal Trevis. Hodil ruksak na zem a rýchlo pribehol ku mne. Ani som si nestihla všimnúť, ako sa sem dostal. Upíri sú naozaj rýchle bytosti. Stál predo mnou a ruky zatínal do pästí. "Jedna otázka." Vypadlo z neho po večnosti pozerania jeden na druhého. "Aká?" Opýtala som sa tichým hlasom. "Dokážeš si niekedy spomenúť?" Opýtal sa neisto. V očiach mal plamienky nádeje. Nechcela som mu ich uhasiť. "Áno." Povedala som automaticky. Bola to pravda. Už teraz sa mi zdá, že si naňho spomínam. Lenže skôr ako stihnem spomienku zachytiť, vyparia sa.

Usmial sa na mňa, aj keď neisto a zdvihol ruku. Dotkol sa môjho líca. "Pomôžem ti spomenúť si." Zašepkal a nahol sa ku mne. Na perách som cítila jeho mentolový dych. Bol tak blízko, žeby stačil malý kúsok a naše pery by sa spojili. "V tom prípade ale budeš musieť byť so mnou." Zašepkala som rovnako potichu, ako aj on. Jeho pery sa skrútili do úsmevu. "Myslím, že to nejako zvládnem." Povedal so smiechom v hlase. "Skvelé. Potom si tie veci môžeš dať naspäť do skrine." Pousmiala som sa. Trevis sa zhlboka nádychol.

"Prepáč, Wolfie. No dlhšie to nevydržím." Nevedela som, o čom hovorí, no pochopila som, keď sa jeho pery ocitli na tých mojich. Bol to jemný, letmý bozk, ale aj tak mnou poriadne otriasol. Niekde vzadu, v kútiku mojej zahmlenej mysle som zeragistrovala, že toto mi je známe. Že jeho pery sú presne také ako predtým. Teplé, mäkké, poddajné. Spomienky sa zrazu začali víriť a jedna po druhej mi klzali pomedzi prsty. Ani jednu z nich som nezachytila poriadne. Bolo to poriadne frustrujúce. Zrejme to bude chcieť viac času.

Skôr ako sa nevinný bozk na pery stal niečím viac, Trevis naše pery oddelil a tým prerušil všetky rozmazané spomienky. Presne také boli. Rozmazané. Nemohla som na ne zaostriť. Trevis vyzeral, že je svojím činom sám prekvapený a to ma prinútilo k ľahkému úsmevu. Milé...

Odtiahol sa odo mňa a rukou si prešiel cez jeho čierne havrania vlasy, ktoré mali svoj vlastný názor na život. Stáli ako chceli. "Asi nebude najlepší nápad, aby som tu bol." Dostal to seba, neschopný mi pozrieť do očí. "Ou... Aha." Zahryzla som si do pery. "Pri tebe si sám neverím a pochybujem, žeby si ty verila mne." Konečne sa mi pozrel do očí. "Hmm... Máš pravdu. Neverím ti." Pokrčila som plecami. Trevis sa môjmu bezstarostnému hlasu zasmial.

"Dobre. Na tom zapracujeme. To znamená, že si nebudeme klamať. Obaja budeme k sebe úprimný." Zastrčil mi vlasy za ucho. "Dobre." Pomaly som prikývla. "Ale jednú vec ti teraz nepoviem." Zahryzla som si do pery. "Ako máme potom fungovať?" Zamračil sa na mňa. "Poviem ti to, až keď si spomeniem. Teraz sa až príliš bojím tvojej reakcie." Priznala som. "Bojíš? Prečo?" Nechápavo sa na mňa pozrel. Nedávalo mu zo zmysel.

"Ano, bojím." Prikývla som. "Pre Amiru! Veď si upír. To je desivé už samé o sebe." Rukou som naňho ukázala a zamávala mu ňou pred telom. Zasmial sa. "Prídem ti desivý?" Uškrnul sa, zdvihol jedno obočie a pomaly ku mne prišiel. "Á-Áno." Zakoktala som. Chrbtom som udrela do zábradlia. Ruky si položil na zábradlie za mnou a nahol sa dopredu. Jazykom si prešiel po tesákoch, ktoré odkryl pri úškrne.

"Trevis.." Zamračila som sa. Chcela som si zakryť brucho. Ochrániť malé. Objala som sa rukami okolo brucha, nech to nie je príliš nápadné. Aj keď proti upírovi to význam nemalo. "Vieš, Wolfie..." Začal. Naklonil mi hlavu na stranu a neprerušil náš očný kontakt. Vlasy mi odhrnul na bok a prstom prešiel po odhalenom krku. Nahol sa a mňa na krku pošteklil jeho dych. "Aj keď som upír..." Pokračoval. Tesákymi mi prešiel krku a zhlboka sa nádychol. Moje srdce išlo vyskočiť z hrude. Teraz som sa nebála o seba, ale o to malinké. Tesákmi mi došiel až ku uchu. "Tebe by som nikdy neublížil." Zašepkal mi do ucha a dal mi bozk na krk.

Infarkt, ktorý sa o mňa pokúšal, sa niekam vytratil a ja som mohla vydýchnuť zadržiavaný dych, o ktorom som ani nevedela, že zadržiavam. Cítila som sa oveľa ľahšia. Závažie, ktoré na mne pred chvíľou bolo, sa niekam vyparilo. Ruky som pustila pozdĺž tela. "Dobre. To je dobre." Zhodnotila som situáciu. Zasmial sa. "To je všetko? Čakal som niečo viac. Ale fajn. Aj toto je dobre." Smiech mu dunel v hrudi. Pretočila som očami. "Buď rád, aspoň za nejakú reakciu." Zaprela som sa doňho rukami a snažila som sa ho odtlačiť. Začal sa smiať. "Stále rovnaká... Kedy ti v tej peknej hlávke dôjde, že som silnejší?" Odsunul sa odo mňa a ja som takmer spadla. Našťastie ma chytil okolo pása a chrbtom pritiahol na svoju hruď. Jeho dych som cítila vzadu na krku. Na tele mi vyskočili zimomriavky.