I AM WOLFIE: WE ARE DEAD ||3. ✔

30.Výkrik

Trevis

Keď som začal bojovať s tou sukou, nikdy by mi nenapadlo, že to skončí takto. Viem, že som mal naozaj malé šance, ale... Musel som Wolfie a naše malé ochrániť. Hlavne keď so mnou pri boji hovorila myšlienkami a povedala, že vie, že je Wolfie tehotná.

To ma vtedy dostalo a ja som na ňu zaútočil. No nestačilo to. Ublížil som jej, ale nebol som dosť rýchly. Namiesto toho, aby som ju išiel doraziť, ona takmer dorazila mňa. A mala to urobiť. Bolo by to lepšie než to, čo sa stalo.

Wolfie mi padla do náručia, no nebola to už ona. Cítil som, ako sa z nej vytráca život. Naozaj som cítil, ako ona a naše dve deti odišli preč. Cez slzy, ktoré mi tiekli po lícach až na ňu, som videl rozmazane. Stratil som všetko a to hneď trikrát. Výkrikol som žiaľom a okolie sa zatriaslo. Vedel som, že mám v sebe mágiu mŕtvych. To, čo aj moja mama. Ibaže je navyužívaná. A práve teraz chcela vyjsť von a všetkých pozabíjať.

"Wolfie..." Pohladil som ju po tvári a pritisol k sebe. Pobozkal som ju na čelo. Jednu ruku som mal na jej bruchu. Bolo neskoro. Srdce už nebolo nikomu. Ani jednému. Odmietal som ju pustiť. Držal som ju celú večnosť a pri tom prešlo možno iba pár minút. V diaľke som videl, ako plačú aj ostatný. Ako Aurel tuho objíma Ruby a ona mu plače do hrude. Felix sa snažil upokojiť Tigi a Rhenesis. Rhenesis som ani nevidel. Viem, že odletela do výšky a poriadne nahlas zrevala. Vlastná či nevlastná... Stále to bola jej dcéra. Ollie stál pred nami a pozeral na nás. Na mňa a na Wolfie. Plakal aj on. A bože... Vyzeral fakt zlomene. Zaťal päste a otočil sa k Valériinmu vojsku. Asi mal chuť zabiť ich. Z môjho kriku, kľačali na zemi a keby sa k ním prinútil Ollie, rozdupal by ich.

"Mrzí ma to, Wolfie. Mrzí..." Šepkal som jej do ucha, aj keď tu už nebola. "Milujem ťa.... Milujem vás." Pobozkal som ju na čelo a potom si oň oprel hlavu. Toto nemôže byť koniec. Nemôže... Keď som ju už konečne získal, keď ma už k sebe konečne púšťala... Nemôžem ju stratiť druhýkrát a k tomu úplne. A to nespomínam tie dvojčatá. Chlapca a dievča. Nevedel som, či sa mám tešiť, že ich čakala alebo nie. Jej strata zasiahla všetkých. Bola tak dobrá a nevinná...

Musel som niečo vymyslieť... Niečo, čo....

Mám to.

"Telíria!" Zakričal som tak nahlas, ako som len vedel. Moja sestra. Ona by mi možno vedela pomôcť. Nie možno, ale určite. Veď... Je princezná mŕtvych!

Nemusel som čakať dlho. Z malých svetielko sa predo mnou sformovala postava dievčaťa, menšieho vzrastu. Mala dlhé čierne vlasy a čierno-červené oči. Na tvári mala vypísaný strach. Bála sa. Bála sa ľudí čo sú tu. Ešte nikdy nebola pri toľkých živých. Ale nemá sa čoho báť. Tu jej už nikto neublíži.

"Tel..."Zamrmlal som a pozrel na Wolfie. "Oh..." Povedala prekvapene, keď na mňa pozrela. Ihneď si k nám kľakla. Priložila jej ruky na rany. "Odišla iba nedávno. To je dobré." Povedala a ďalej skúmala pohľadom moju Wolfie.

"Budem jej vedieť pomôcť. Ale potrebujem tvoje spomienky. Neviem ju priviesť naspäť z ničoho. Ešte stále je v Bludisku a kým sa nedostane za Bránu mŕtvych, máme šancu." Pozrela na mňa a povzbudivo sa usmiala. Mal som šancu. Mal som šancu!

"Dobre.... Ešte otázka. Ako myslíš spomienky? To mi ich vezmeš a ja si ju nebudem pamätať?" Opýtal som sa neisto. Ak by som si ju nepamätal a ani ona mňa... Oh... To by sme už neboli spolu. Viem, žeby som s ňou už nič nemal. To, že som si ju k sebe pripustil, bolo hlavne vďaka tomu, že sme museli spolu prejsť cez tieto lesy. Teraz, keby sme neboli spolu, vykašľal by som sa na ňu. Poznám sa. Viem aký som. Nikdy by som sa neznížil k tomu, aby som to skúšal u dievčaťa, ktoré má neznáša. Načo aj. Vyspať sa môžem s inými.

"Ja... Vrátili by sa ti. Iba by to trvalo. Neviem ako dlho, ale... Nemal by si ich." Zahryzla si do pery. Takže nemal... Kým si ale spomeniem, môže byť už neskoro. Ale musím to risknúť. Nenechám ju zomrieť. I keď už zomrela... Bože... Toto je ako začarovaný kruh. Raz som mŕtvy ja, potom ona nakoniec naše deti. Toto je horor. Čistý horor.

"Musíš sa rozhodnúť rýchlo. Každou sekundu je šanca, že sa vráti, menšia." Povedala naliehavo. Zrejme už teraz bola šanca primalá. Ale stále som mal nádej. Ale nevedel som, ako sa rozhodnúť. Alebo som sa skôr iba bál, čo bude po mojom rozhodnutí nasledovať.