I AM WOLFIE: WE ARE DEAD ||3. ✔

37.Chceš Ich Späť?

Bolo to ako sen. Sen, ktorý bol ako skutočnosť. Videla som znova celú knihu. Každú jednu stranu, každý jeden text. Dokonca aj obrázky, ktoré sa mi v hlave premietali a hýbali, ako živé obrazy. Bola iba jedna možnosť, ako sa zbaviť Valérie. A našťastie to bolo v tej knihe. Nebolo to písané priamo o Valéria, ale o kliatba, ktorú na sebe spravila. Nebolo to obyčajné kúzlo. V podstate sa prekliala. Nikdy nedosiahne odpočinok. Bude žiť naveky a zakaždým umierať a každú noc po jej smrti sa vráti späť. Tú kliatbu bohužiaľ nie je možné zlomiť, ale je jedna možnosť, ako to zastaviť. Amira... Je to tak komplikované. Ale na to teraz nechcem myslieť. Práve teraz ma trápi niečo úplne iné.

"Zlato..." Pošteklilo ma niečo na líci. Ľahký a studený dotyk, ktorý sa sotva obtrel o moje líce. "Hmm...." Zamurčala som a pomaly rozlepila rozospaté oči. Veľmi ma neprekvapilo zistenie, že ležím vedľa Trevisa na mojej posteli. "Ahoj." Široko sa na mňa usmial. Držal v ruke prameň mojich červených vlasov a prešiel mi ním po nose. Nakrčila som nos a zatvorila oči. Šteklilo to. Potichu som sa zachichotala. "Trevis..." Zamrmlala som a znova naňho pozrela.

"Áno, kráska?" Opýtal sa a široko sa usmial. Zároveň si zahryzol do pery. Amira! Toto by dostalo každú ženu. Uškrnula som sa a moje myšlienky presunula iným smerom. "Že ty nevieš, ako sa volám." Zdvihla som obočie. Určite to nevie. Zatiaľ mi ešte nepovedal menom. A to už určite počul.

"Ale viem, kráska." Povedal. Chytil ma rukou za líca a stisol ich. Vyšpúlila som pod tým dotykom pery a on ma na ne pobozkal. Zasmiala som sa mu do bozku. Milé. "Si Wolfie Mighty Crystal. Si moja snúbenica a ja ťa milujem." Povedal celkom vážne a znova ma pobozkal. Vytrieštila som oči.

Čo to povedal?

Ihneď som sa od neho odtiahla a pozrela mu do očí. "Trevis?" Opýtala som sa potichu. Je možné, žeby si... Spomenul? Usmial sa. "Telíria vravela, že sa mi spomienky vrátia. Iba nebolo isté, ako dlho to bude trvať." Povedal s úsmevom. Odhrnul mi vlasy z tváre a zastrčil ich za moje ucho. Sklonila som hlavu. Teraz vie, čo všetko sa stalo. "Hnevaš sa na mňa?" Opýtala som sa s pohľadom upretými na jeho hruď. "Nie. Nemám prečo." Zašepkal mi do ucha a pritiahol k sebe. Pevne ma objal. Cítila som sa v bezpečí a.. Milovaná. Bolo zo tak príjemné, nechcela som sa ani len pohnúť.

"Prišli sme o nich." Povedala som do ticha. "Prišli..." Zamrmlala som mu do hrude. "Nie... To nedovolím. Vrátim ich rovnako, ako teba." Povedal rozhodne. "Čože?" Hlava mi vystrelila hore. Pozrela som naňho s nádejou v očiach. "Urobím to isté, čo s tebou. Ty si však už žila. Oni sa ešte nenarodili. Preto by to mali byť.. Jednoduchšie. Aj keď zahrávať sa so smrťou je vždy zložité a nebezpečné." Pobozkal ma na čelo. V jeho hlase bolo počuť istý strach a úctu. Mal pravdu. Zahrávať sa so smrťou je nebezpečné. Je jedno, či ste synom kráľovnej mŕtvych, alebo niekym iným. Vždy je to nebezpečné.

"Ako to teda urobíš? Ak si spomínaš, ja som bola... Mŕtva." Zahryzla som si do pery. "Nie je to tak zložité, ako sa zdá. Musíš iba vedieť, čo nasledovať a potom uchytiť podstatu, ktorú privoláš naspäť. Naozaj to nie je ťažké. Ale keď to robíš prvýkrát... No... Bol som celkom zmätený. Bolo tam toho toľko." Zamračil sa a potom potriasol hlavou. Jeho neprítomný pohľad sa stratil a presunul svoje smaragdové oči na mňa.

"Tak čo? Ideme si po naše dvojčatá?" Široko sa usmial. Zasmiala som sa. "Áno!" Povedala som rozhodne. "Dobre." Vydýchol a pobozkal ma. "Možno to bude trocha bolieť, ale myslím, že to za to stojí." Pohladil ma po líci. "Určite to za to stojí." Prikývla som. Nie je nič, čo by mi v tom mohlo zabrániť. Myslím, že každý by sa na mojom mieste zachoval rovnako. Hovorí sa, že najväčšia bolesť je, keď rodič prežije svoje vlastné dieťa. A musím povedať, že je to naozaj veľká bolesť.

Trevis mi dal ešte jeden rýchly bozk a potom sa posadil na moje stehná. Ležala som na chrbte a pozorovala ho so zatajeným dychom. Vyzeral neodolateľne. A to doslova. Jeho čierne vlasy mu ako vždy stáli na každú svetovú stranu a časť mu ich padala du čela. Jeho zeleno smaragdové oči si ma preberali rovnako, ako tie moje zeleno-modré. Myslela som si, že tesáky budú vyzerať odpudivo, no zo bol veľký omyl. Tesáky mu dodávali vzhľad nebezpečného muža, ktorý bol schopný zabiť nie len jedným pohybom ruky, ale aj jedným zovretím zubov. Keď si predstavím, že minimi prechádzal po krku a neublížil mi... Ach... Musel ma mať rád, keď sa tak velmi ovládal. Nie raz mal potrebu zahryznúť sa. Ale vždy sa nakoniec ovládol. A vždy to zastavil bozkom. Hmm... On sa vlastne veľmi rád bozkával. No na toto si sťažovať rozhodne nebudem. Kto by odolal? Jeho pokožka bola bledá a pevná. Ako mramor. Bol ako umelecké dielo, ktoré niekto z toho mramoru vytesal. Jeho ruky ma držali pevne za boky, no bol to zároveň jemný dotyk. To vedomie, že mi môže tak ľahko ublížiť, ale nespraví to, ma zahrievalo pri srdci.

Líca som mala červené a dych zrýchlený. Už som nevedela vydržať ten jeho priamy pohľad, preto som privrela viečka, zahryzla so do pery a pozrela na posteľ. Počula som Trevisov tichý smiech, po ktorom som sa musela červenať ešte viac. "Si tak nádherná. Ale krajšia si nahá." Bleskovo som naňho pozrela a očervenela úplne. Uchechtol sa. "Ale keď si ťa predstavím s väčším bruchom, musím povedať, že ma to.. Rozpaľuje." Uškrnul sa. "Trevis." Dostala som zo seba priškrtene. Zasmial sa. "Niežeby to nebola pravda, ale predstav si to. Tie malé... Naše malé, budú deväť mesiacov v tvojom nádhernom tele." Rukami mi prešiel po bruchu. Nahol sa ku mne a pobozkal ma na čelo. Jeho pery postupne prešli cez moje líca, nos, pery, krk, až na brucho.

"Milujem ťa." Pozrel mi do očí. "Aj ja teba." Výdychla som. Potom sklopil oči a pozrel na moje brucho, na ktorom mal stále položené ruky. Pozrela som do stopu a výdychla zadržiavaný vzduch. O nič nejde. Iba to možno trocha zabolí. Nič viac. Zhlboka som sa nádychla a potom vydýchla. Vedela som, že Trevis zatvoril oči. Vyzeral poriadne sústredene a jeho ruky ma začali hriať. Radšej som znova pozrela na strop.

Zrazu ten príjemný pocit, ktorý prichádzal z jeho rúk zmizol a vystriedala ho bolesť. Moja tvár sa skrivila do bolestnej grimasy. Musela som si zahryznúť do pery, aby som nevykríkla. V očiach ma zaštípali slzy. Bola to ostrá bolesť, ktorá netrvala ani sekundu, no stihla sa rozšíriť po celom mojom tele. Našťastie to zmizlo rovnako rýchlo.. No keď som si myslela, že je to už všetko za mnou, pocítila som ďalšiu bolesť. To som už nevydržala a vykríkla. Ostrá, štipľavá bolesť znova zasiahla moje telo, no teraz som ostala v bolestnej kŕči, až so mňa nadvihla z postele.

Keď to prešlo, vyčerpane som sa znova zrútila do postele. Trevis si ľahol za mňa, pritiahol si ma k sebe a pevne objal. "To nič... Ja to preč... Zvládla si to.. Zvládla." Zašepkal mi do ucha a pobozkal ma na spánok. Bola som príliš vyčerpaná na nejakú zmysluplnú odpoveď, preto som sa iba usmiala a nechala sa unášať spánkom. Konečne som bola znova celá. Mala som Trevisa, spomienky a tie malé. Jediné, čo to mohlo pokaziť, bola Valéria, ktorá mi to všetko mohla vziať. Tentokrát jej to však nedovolím. Znova už nie.

******
Nu...
Blížime sa k úplnému záveru trilógie 😁😁😁
Je pre mňa nepochopiteľné, ako som mohla napísať toho až toľko, keď to mala byť iba jedna kniha a s maximálne 20 časťami 😕😄😅

Dúfam, že to už konečne dopíšem, pretože záver mám v hlave už celkom dlho 😅😅😅
Vlastne to vzniklo cez hodinu telesnej výchovy, kde myslím vždy na príbehy 😂😂😂

Hmm... Láka ma predstava, žeby som napísala príbeh s jedným z detí, ktoré budú Wolfie s Trevisom mať.. Pokiaľ to do konca knihy nezmením...😏😏😏
Ešte je všetko možné 😂😂😂

Pekný zvyšok dňa😊

Blue💙