I AM WOLFIE: WE ARE DEAD ||3. ✔

34.Budeš Ma Nenávidieť

Trevis

Ostal som šokovane stáť. To červenovlasé dievča mi práve vrátilo zásnubý prsteň mojej mamy. Vždy som vedel, že ho dám iba jednej osobe. Tej, ktorú milujem a budem si ju chcieť vziať. Iným spôsobom by som sa prsteňa nikdy nevzdal. Preto bolo v ba jedno riešenie. Alebo skôr vysvetlenie. Musel som sa s ňou zásnubiť a to o čom Telíria hovorila, boli moje spomienky. Spomienky na ňu. Už mi to všetko pomaly začínalo dávať zmysel, ibaže som si stále nespomenul. No mal som pocit, akoby som ju práve podviedol. A aj keď som známy ako arogantný sukničkár, vždy som vedel, že by som nikdy nepodviedol dievča, s ktorým by som bol.

"Prepáč, Hazel. Ale musím ísť." Povedal som neprítomne. Sledoval som prsteň v mojej ruke. Rýchlo som ho schoval do vrecka a pustil Hazel. Nebola zlá upírka. Iba si užívala život. "Trevis..." Pretočila očami, keď videla, že jej to chcem vysvetliť. Mal som rád, keď boli veci jasne dané. "Nemusíš mi nič vysvetľovať. Iba choď a buď šťastný. Veď vieš... Ja sa Nestratím." Žmurkla na mňa a odišla odo mňa preč. Toto som mal na nej rád. Žiadne záväzky, ani zbytočné otázky a predsa sme boli dobrými priateľmi. Zbadal som, ako išla k nejakému vojakovi. Na pohľad vyzeral ako človek, ale na prste mal prsteň, ktorý som videl iba u Dračích Lordov. Pousmial som sa. Naozaj sa nestratí.

Ok.. Tá červenovláska. Musel som si švihnúť, aby som pri toľkých bytostiach nestratil jej pach. No aj keby som chcel, bola pre mňa niečom iná. Jej vôňa mi utkvela v pamäti snáď už naveky. Mala predo mnou náskok, preto som bežal. Ako upír som bola dosť rýchly. Vlastne najrýchlejší. Aspoň nejaké výhody prináša to, že som upír.

Jej stopa silnela. Bola pri mne už dosť blízko a ďaleko od všetkých ľudí. Keď som ju zbadal, zarazil som sa. Mala sklenenú hlavu a objímala sa rukami okolo pása. Počul som jej tichý plač. Nevyzerala, žeby vnímala okolie. Práve naopak. Bola tak ponorená v myšlienkach, že keď som sa pred ňu postavil, narazila do mňa a takmer spadla, keď sa odrazila od mojej hrude.

"Pomaly.." Zamrmlal som a chytil ju. Keď chytila balans, zdvihla hlavu a ja som si mohol všimnúť jej červených a mokrých líc od sĺz. Jednou rukou som ju objímal okolo pása a držal blízko pri sebe. Jej oči boli taktiež červené, aj keď nie až tak. Snažila sa neplakať, ale pár sĺz jej aj tak skĺzlo po líci. Pousmial som sa. Bola tak nevinná. Ach... Nemala by sa ku mne ani len priblížiť. Môžem ju iba tak skaziť a zničiť. A takéhoto malého a roztomilého stvorenia by bola škoda.

"No tak. Neplač už." Zotrel som jej slzy, ktoré jej stekali po líci a potom jej stiahol kapucňu, aby som mal lepší výhľad. "Určite nemáš ani ten najmenší dôvod pre plač." Pousmial som sa. Rozhodne si neviem predstaviť, kvôli čomu by ronila slzy. No v jej očiach sa naraz objavila bolesť a zúfalstvo. Podlomili sa jej nohy a nebyť mňa, skončila by na zemi. Pritiahol som si ju na svoju hruď a pevne objal.

"Nuz... Ako tak pozerám, začínam sa báť opýtať, aký je to dôvod." Zamrmlal som. Vždy som to vedel so ženami. Môjmu šarmu nevedeli odolať. Ale pri tejto červenovláske išlo moje osobné kúzlo do hája. Bol som zrazu nesvoj. Nevedel som, čo povedať a urobiť. Nechcel som ju uraziť a nijako raniť. To druhé sa mi žiaľ nejako podarilo dosiahnuť.

Zhlboka sa nádychla a výdychla. "Aj keby si sa opýtal... Nedokázala by som ti to povedať..." Zamrmlala. V jej hlase som počul bolesť a zúfalstvo. Presne to, čo som videl v jej očiach. "Aspoň to skus..." Povzbudivo som sa na ňu usmial. "Má to niečo spoločné s tým prsteňom?" Opýtal som sa. Naozaj ma zaujímalo, či som bol s ňou zasnúbený. "V podstate áno." Povedala potichu.

No páni. Teraz už iba jedna otázka, ktorá to mohla všetko zaklincovať. "Boli sme spolu zasnúbený?" Zdvihol som obočie a čakal na tú rozhodujúcu odpoveď. Trhane sa nádychla a potom mi pozrela do očí. "Áno. Boli sme..." Povedala potichu a sklonila hlavou.

Ja som bol zásnubý. Chcel som si ju vziať za ženu a mať s ňou rodinu. Ja. S ňou. S tak nevinným stvorením. Dobre... Ak bola tu, musela bojovať a až tak nevinná asi nebola. Ale predsa... Mal som chuť začať sa smiať. Takmer som sa oženil. No moment.

"Hovoríš, že boli. Vrátila si mi prsteň. Takže... Ty.. Už so mnou nechceš byť alebo je to kvôli Hazel? Či azda preto, že si ani za nič neviem spomenúť, kto si?" Opýtala som sa. Potreboval som vedieť, prečo to skončila. Možno som si ju nepamätal teraz, ale ak si spomeniem, čo budem robiť potom? Hmmm.. Toto bola fakt na nič situácia.

Ostala na mňa nemo pozerať. Skúmavo si ma prezerala, akoby sa snažila prísť ma to, či to myslím vážne. A ja som to myslel vážne. Tak vážne, ako to len išlo. Musel som myslieť aj na budúcnosť, kde by som si ju pamätal. A nevedel som si predstaviť, žeby som stratil ženu, ktorú milujem iba preto, že som spravil nejakú totálnu kravinu, keď som si ju nepamätal. Pred týmto ma vlastne Telíria varovala. Preto na mňa chcela dozerať. No fajn... Späť k červenovláske.

"Ja.. Uhm... Poviem to presne tak, ako to cítim. Ranilo ma, keď som ťa videla s..." Pri jej mene zaváhala. "Hazel." Doplnil som. "A aj kvôli tomu, že si ma nepamätáš a... Keby si vedel, čo som... Spravila... Nikdy by so mi zo neodpustil. Nikdy by si už so mnou aj tak nechcel byť.. Takže.... Radšej budem žiť v ilúzii, že som to ukončila ja... Aj keď viem, že by si to spravil aj tak." Povedala svoj dlhý zdá sa, pravdivý monológ. "Nemôžeš vedieť, ako by som reagoval." Ihneď som odpovedal. Istým spôsobom ma potešilo, že žiarlila. Ale to druhé ma sklamalo.

Trpko sa zasmiala. V očiach mala ďalšie slzy. "Ver mi. Toto si neodpustím ani ja sama." Po líci sa jej začalo kotúľať slzy. "Ty nie. Ja ale možno áno." Povedal som rozhodne. "Amira! Trevis!" Zakričala zúfalo. "Nedávaj mi plané nádeje." Rázne krútila hlavou. "Ja ti nedávam plané nádeje." Pokrútil som hlavou. Ona jednoducho nechápala. Nikdy som neodbil ženu, ktorú milujem, iba tak. Nech by spravila čokoľvek. Ranila ma skôr jej nedôvera. Môžem jej dať aj všetku lásku sveta, ale ak mi nebude veriť, všetko bude zbytočné.

"Fajn! Bola som tehotná! Dobre?! To je to, čo si chcel?! Chcel si vedieť, že som čakala tvoje dieťa a prišla som oňho?! Oprava! Boli to dvojčatá! Podstate som zabila naše dve deti! Si už spokojný?!" Zakričala mi rovno do tváre. Ostal som šokovane stáť. Deti... Ja som mohol byť otcom? Predstava mňa s dvoma malými deťmi a červenovláskou... To znelo ako raj. Aspoň dovtedy, kým som si neuvedomil, že o ne prišla. Nie... Náhla bolesť mi vystrelila do srdca. Ten zásach bol bolestivejší ako rana dykou.

"Môžem už ísť? Teraz keď ma už nenávidíš, ma už môžeš konečne nechať." Zamrmlala potichu. "Oh nie.. Teraz ťa rozhodne nenechám. To  vedomie, že som prišiel o tie malé ma síce ničí, ale ty si tu. Cítim, že si bola... Mŕtva. Prešla si cez bránu. Rozhodne ťa teraz nenechám a ešte k tomu samú." Objal som ju. V takejto situácii by rozhodne nemala byť sama. Cítil som, ako stuhla. No potom sa uvoľnila a moju bielu košeľu zmáčali jej slzy.

"No tak... Som tu... Aj keď si ťa nepamätám, postarám sa o teba. A chcem..." Odmlčal som sa. "Chcem aby si mala tento prsteň." Povedal som rozhodne. Z vrecka som vybral prsteň a nasadil jej ho. Nádhera. Oprel som si čelo o to jej. Zahľadel som sa jej do očí. "Ako mi vôbec môžeš pozrieť do očí?" Opýtala sa potichu. Smutne som sa pousmial. Chytil som jej ľavú tvár do dlane a pohladil ju po líci. "Jednoducho. Ty si nespravila nič zlé. Nič." Odpovedal som. "Ale keby som mala viac rozumu... Keby som sa do toho hneď tak nehnala..." Začala hovoriť, no hneď som ju stopol. "Už ani slovo. Potrebuješ si oddýchnuť. Poď. Vezmem ťa." Široko som sa usmial a vzal ju na ruky. Držal som ju ako nevestu, ktorou sa mala stať. A raz aj stane. A to mojou. Keď som ju získal raz, získam ju aj druhýkrát.